Staré duby nad Stupavou — svedkovia zaniknutého lesného hospodárenia

Niečo vyše jedného kilometra východne od bývalého Kolhúfskeho majera (Karolovho dvora) je oblasť s chotárnym názvom Starý salaš, na mapách z 50. rokov ako Pomperdák (na dolných obrázkoch je vyznačená červenou linkou, modrá a žltá linka sú turistické značky). Zaujímavá je najmä tým, že tu doteraz stojí viacero mohutných starých dubov. Viaceré majú približne 200 rokov, takže je isté, že niektoré z nich kedysi ocikával možno aj ktosi z grófskeho rodu Károlyiovcov. Miesto, o ktorom píšem, je zaujímavým a dnes vlastne aj vzácnym svedectvom lesného hospodárenia v minulosti. Hneď vysvetlím prečo. V minulosti, presnejšie od neskorého stredoveku až do prelomu 19. a 20. storočia, existovali tri hlavné typy lesného hospodárenia — tzv. nízky, stredný a pastevný les.

Obr. 1 a 2.  Oblasť s chotárnym názvom Pomperdák (Starý salaš) na súčasnej leteckej snímke a na ortofotomape z roku 1950. Vidno, že les bol na prelome 40. a 50. rokov rozvoľnený, presvetlený, parkového charakteru.

Nízky les (výmladkový les, pňovina)
Tento typ lesa je vlastne jednovrstvový les, ktorý vznikol z pňových výmladkov, preto sa mu hovorí aj pňovina.
Rúbal sa v pomerne krátkych intervaloch: raz za 5–30 rokov sa kmienky vyrastajúce z pňov vyrúbali (sekerou to išlo lepšie, než rúbať mohutné stromy, na palivové drevo to bolo jedno, resp. často aj výhodnejšie). Z pňov, ktoré potom zostali stáť na presvetlených miestach, opäť vyrastali takzvané výmladky. Takto sa obhospodarovali najmä hraby, duby, lipy, zriedkavejšie buky a na vlhkých miestach aj vŕby. Nízke lesy boli teda najmä zdrojom palivového dreva. Neskôr tento typ hospodárenia ustupoval, so zvyšujúcim sa dopytom po rozmernejšom stavebnom dreve a s rozšírením kamenného uhlia ako paliva. Ešte v dvadsiatych rokoch 20. storočia na Slovensku zaberal nízky les okolo šesťdesiat tisíc hektárov. Dnes sa s aktívne obhospodarovaným nízkym lesom nestretneme, môžeme vidieť len jeho prestarnuté pozostatky v podobe kmeňov vyrastajúcich z jedného miesta (tzv. polykormóny).

Stredný les
Väčšina územia pri Stupave, o ktorom je reč, bola pravdepodobne obhospodarovaná týmto spôsobom. Svedčia o tom mohutné solitérne stromy, najmä duby.

Stredný les sa skladá z dvoch hlavných vrstiev (poschodí) — v najnižšej časti nájdeme pňové výmladky, ktoré sú zdrojom palivového dreva a horné, vyššie poschodie, tvoria roztrúsené rôzne staré, ale vysoké stromy, tzv. výstavky. Tie sú jednak zdrojom semien pre okolie, ale aj zdrojom stavebného materiálu. Pri každom výrube spodného poschodia sa ponechala určitá časť stromov (hlavné tie, ktoré mali pekný, teda rovný a pravidelný vzrast). Spodné poschodie sa rúbalo v intervaloch 15—50 rokov. Boli to najmä dobre zmladzujúce svetlomilné dreviny, ako dub, lieska alebo hloh, ale aj tieňomilné druhy, napríklad javor, hrab, brest či lipa. Dodržiavalo sa pravidlo, že na hektár lesa treba pri výrube ponechať 5—20 jedincov. Takéto lesy sa na Slovensku vyskytovali najmä v nížinách, najmä na vlhších stanovištiach, ako takzvané tvrdé lužné lesy (tvrdé sa nazývajú podľa prevažujúcich drevín s tvrdým drevom), ich zvyšky môžete nájsť v prírodnej rezervácii Horný les, neďaleko obce Vysoké pri Morave. Hospodárenie typu stredného lesa však existovalo aj v pahorkatinách, nepochybne aj v časti lesov nad Stupavou. V centrálnej a južnej časti územia môžete aj dnes vidieť v lese medzi rôznymi pokrútenými menšími stromami stáť mohutné, staré duby s viac-menej rovnými kmeňmi a mohutnou korunou — ide o bývalé výstavky, teda najživotaschopnejšie stromy mohutného vzrastu, ktoré boli ponechané v poraste ako generačné, ale napríklad aj kvôli produkcii žaluďov pre ošípané, ktoré sa v lesoch takisto kedysi bežne pásli (pozri nižšie).

Pastevný les
V rannom stredoveku sa dobytok (kravy, ošípané) neustajňoval, choval sa na voľno, to znamená, že sa slobodne túlal po okolitej krajine, ktorú predstavovali najmä riedke lesy. Prikrmoval sa a zaháňal do ohrád iba v zime [2].
Je známe, že zvieratá likvidujú zmladzujúce sa stromy a kry, pričom si vyberajú ľahko prístupné dreviny a tie, čo sú chránené napríklad tŕnitými krami, nechávajú nepovšimnuté. Výsledkom je riedky, presvetlený les, ktorý vyzerá podobne ako takzvaný anglický park. V takýchto lesoch sa tiež stromy osekávali, ale len vo vyšších častiach, takže dobytok na mladé, chutné výhonky nedosiahol. Keď výhonky dostatočne podrástli, osekali sa a skrmovali dobytku ako tzv. letnina. Lesná pastva bola spätá aj s výmladkovým hospodárením (nízkym lesom), miestami prevažovalo jedno alebo druhé hospodárenie. Výsledkom pastevného hospodárenia je teda rozvoľnený porast, v ktorom sa darí celému radu rastlín, staré, rozpadajúce sa duby sú útočiskom pre desiatky druhov hmyzu, vtáky hniezdiace v dutinách, ako denné úkryty pre netopiere a podobne.

Bývalý (prestarnutý) pastevný les
pri Stupave.

Zachovalé pastevné lesy už na Slovensku ani v Čechách v podstate nenájdeme, výnimkou môže byť rezervácia Panónsky háj v svätojurskom Šúri, niektoré spontánne vzniknuté a následné pasené lesy napr. vo vojenských priestoroch, alebo zvernice (obory). V zverniciach je však koncentrácia zveri taká vysoká, že kvôli ohryzu chýba ďalšia generácia stromov a na väčšine ich územia takmer chýba bylinný podrast. Aj v dnešnej krajine vieme však ešte stále rozpoznať zvyšky pastevných lesov, časť stredného lesa nad Stupavou sa s veľkou pravdepodobnosťou využívala na pasenie ešte začiatkom 20. storočia. Sú to tie časti lesov, kde medzi relatívne mladými stromami (väčšinou hrabmi) stoja skutočne mohutné duby, nevidno tu teda zvyšky po výmladkovom hospodárení.
































Pastva v lesoch sa postupne obmedzovala už v 18. storočí, keď na základne tereziánskych výnosov vzniklo regulované lesníctvo, výnimočne sa však na niektorých miestach zachovala až do počiatku 20. storočia, až po druhej svetovej vojne bola definitívne zakázaná a v lesoch sa páslo len “na čierno”, najmä v noci. Zvyšky pastevných lesov existovali v okolí Stupavy ešte pred druhou svetovou vojnou, o čom svedčia aj letecké snímky z roku 1950, na ktorých dobre vidno parkový ráz krajiny v oblasti (obr. 2).

Pasenie ošípaných
O niečo dlhšie (niekde až do 40. rokov 20. storočia) sa v dubových a bukových lesoch (silvae fructuosae) pásli ošípané na popadaných žaluďoch či bukviciach. Pastieri pomáhali sviniam dostať sa k žaľudom aj tým, že ich palicami obúchavali zo stromov (obr. dole). Najrozšírenejší bol takýto typ vykrmovania využívaný v stredoveku, kde sa ošípané pásli na kráľovských a cirkevných majetkoch. Išlo o starú a veľmi úspešnú techniku pri výkrme veľkého množstva svíň. Predpokladá sa, že sa začala využívať už v neolite, teda v časoch domestikácie svine. Čriedy sa do lesov vo veľkom vyháňali spravidla na jeseň, začínalo sa v septembri alebo októbri a končilo v novembri až decembri. Treba upresiť, že inak sa páslo aj po celú vegetačnú sezónu, len menej intenzívne - svine sa mimo jeseň pásli aj na tráve, korienkoch, hľuzách a hubách, okrem toho sa prikrmovali zvyškami po žatve, strukovinami či pivovarským alebo domácim odpadom.

Zhadzovanie žaluďov alebo bukvíc bolo súčasťou pastvy ošípaných nielen

v stredoveku. 

Obraz E. Majscha z roku 1903 

svedčí o tom, že pastva svíň v lesoch 

u nás existovala ešte minimálne 

začiatkom 20. storočia. 

Do obdobia tereziánskej lesnej regulácie spadá aj počiatok zmeny pôvodne zmiešaných lesov s vyššie menovaným rôznorodým typom obhospodarovania na dnešné vysokomenné bukové, smrekové či iné monokultúry (tzv. vysoký les).

Zvyšky historického lesného hospodárenia sú dnes teda už vzácnym dokladom bývalého hospodárenia v našich lesoch. Na rozdiel napr. od architektonických historických pamiatok sa však nedajú zakonzervovať a zachovať ako historické pamiatky pre ďalšie generácie. Je tu však možnosť obnoviť aspoň vybrané časti lesov a premeniť ich na stredný, prípadne pastevný les, podobne ako sa to darí v Anglicku (obr. dole), Nemecku, Rakúsku alebo v poslednej dobe aj v Českej republike (napr. Krumlovský les alebo Hodonínska dúbrava na južnej Morave). Takýto typ hospodárenia však u nás naráža na odpor vlastníkov lesov, ktorí väčšinou kvôli čo najväčšiemu zisku preferujú vysoký a zapojený les.

Pastva v lese bola bežnou, ale prísne regulovanou formou tradičného hospodárenia. Pastevný les vo východnom Anglicku. Foto P. Szabo.

Použitá literatúra

[1] Dvořáková D. a kol. (2015) Človek a svet zvierat v stredoveku. Veda, vyd. SAV, Bratislava, 572 pp.
[2] Kolář F., Matějů J., Lučanová M., Chlumská Z., Černá K., Prach J., Baláž V. & Falteisek L. (2012) Ochrana přírody z pohledu biologa: Proč a jak chránit českou přírodu. Dokořán, Praha, 213 pp.

Močidlá v okolí Stupavy

Nie, nejde o žiadnu urologicky zameranú tému. Močidlá boli jednoducho miesta, kde sa namáčal ľan alebo konope pred jeho spracovaním na vlákna.

Močidlo bola prirodzená alebo umelá priehlbina naplnená vodou, v ktorej sa máčali stonky ľanu a konopy. Pri máčaní sa odhnívaním oddeľovala drevnatá časť stonky od vláken. Na máčanie sa využívali prirodzené priehlbiny v močariskách, na lúkach, aj zátoky vodných tokov. Umelo vytvorené močidlá boli jamy hlboké 70 až 150 cm, vykopané pri povrchovom zdroji vody. Mali prítokové a odtokové kanály, ktorými mohli byť prípadne pospájané. Šírka a dĺžka močidla závisela od toho, či ho používal jeden alebo viac majiteľov. Pred máčaním močidlo vyčistili od bahna, dno vystlali konármi alebo slamou. Potom do neho uložili snopky ľanových alebo konopných stoniek a zaťažili ich brvnami, kameňmi, trsmi trávy. Ak sa snopky máčali hoci len v pomaly tečúcej vode, priväzovali sa o koly zarazené do dna vodného toku.

Na máčanie sa využívala aj voda z termálnych a minerálnych prameňov. Podľa zmienky z roku 1614 používali napríklad v Bojniciach teplé pramene na máčanie konopy obyvatelia z okruhu dvoch míľ. Dĺžka máčania závisela od počasia: čím bolo teplejšie, tým teplejšia bola aj voda v močidle a čas máčania bol kratší. Ľan sa máčal dva až tri týždne, pri teplom počasí stačili aj tri dni. Konopné stonky sa máčali jeden až tri týždne.

Polohu močidiel je možné zrekonštruovať buď podľa spomienok pamätníkov, alebo podľa miestopisných (chotárnych) názvov na historických mapách. Močidiel bolo pravdepodobne medzi Stupavou a Vysokou pri Morave viacero, no podľa chotárnych názvov možno zrekonštruovať len polohu dvoch z nich, ktoré patrili zrejme k dlhodobo používaným.

Najbližšie močidlo pri Stupave bolo v mieste, ktorému sa dodnes hovorí Močidlá, alebo, častejšie - Hajprót (Hajpród). Dnes je toto miesto porastené lužným lesom (súradnice: 48.29279°N, 16.95261°E). Ďalšie močidlo bolo južne od Vysokej pri Morave (súradnice: 48.31703°N, 16.91115°E), názov na topografickej mape z r. 1964 zostal nezmenený (Močidlo).

Poloha bývalých močidiel pri Stupave a Vysokej p. Morave na súčasnej leteckej snímke.

Močidlo pri Stupave aj s pôvodným chotárnym názvom na topografickej mape z r. 1964.

Močidlo pri Vysokej pri Morave na leteckej snímke z r. 1950 (Historická ortofotomapa © GEODIS SLOVAKIA, s.r.o., Historické LMS © Topografický ústav Banská Bystrica, Ortofotomapa © EUROSENSE, s.r.o. a GEODIS SLOVAKIA, s.r.o., mapové podklady © Topografický ústav Banská Bystrica, © TU Zvolen).

Močidlo južne od Vysokej pri Morave, ktorého časť v 50. rokoch využívala pre plavenie hydiny aj susedná hydináreň (situácia z prvej pol. 50. rokov). 

Zdroje:
Historická ortofotomapa © GEODIS SLOVAKIA, s.r.o. a Historické LMS © Topografický ústav Banská Bystrica. Dostupné online: http://mapy.tuzvo.sk.

Zajonc, Juraj: Močidlo. Dostupné online:http://www.ludovakultura.sk/

Skryté pozoruhodnosti pri rieke Morave

Pri svojich chaotických potulkách alúviom rieky Moravy som naďabila nielen na more prírodných zaujímavostí, ale aj na drobnosti viac-menej technického rázu (prípadne ich zvyšky). 

Neviem, pravdepodobne by nezaujali človeka typu Vlka z Wall Street, ale pevne verím, že aspoň pre niektorých z vás budú stimulom na výlet do Pomoravia.

Vojenským bunkrom sa podrobne venovať nebudem, o tých existuje veľa informácií, môžem zmieniť len pár hlavných vecí a zaujímavostí.

Hlavné obranné postavenie vytýčili na čiare Kúty-Gajary-Zohor-Devín (úsek L1). Z celkového počtu 286 planovaných bunkrov (myslí sa súvislá línia ľahkých pevnôstok) sa podarilo vybetónovať iba necelú polovicu. Akú-takú mapu bunkrov som našla na stránke portálu oma.sk, nie sú tam však označené súradnicami všetky bunkre, zvyšné si musíte dohľadať na mapke, sú označené symbolom pripomínajúcim chrobáčika (pozri obr. vľavo).

V krajine stoja bunkre buď osamotene v zaplavovaných lúkach, alebo sú zabudované priamo do telesa hrádze, prípadne sa ukrývajú priamo v lužných lesoch, resp. už nimi stihli zarásť. Jeden takýto bunker je napríklad pri Gajaroch (48.464°N, 16.866°E) a je zaujímavý tým, že má modifikovanú protizáplavovú šachtu, keďže sa nachádzal v záplavovom (inundačnom) území.

Milým prekvapením pre mňa bolo, keď som pri potulkách v lužnom lese pri Moravskom sv. Jáne objavila vymakaný historický triangulačný bod. Gépesku som vtedy ešte nemala, tak neviem uviesť presné súradnice, ale bolo to niekde v týchto miestach: 48.57324°N, 16.94376°E. Na jeseň, keď podochnú komáre, sa tam zrejme vyberiem znova a zameriam ho. Tento historický triangulák je zaujímavý tým, že je vyvýšený nad úroveň bežných záplav, má výšku približne 1,5 m, priemer základne je 7 m a je vybavený schodíkmi. V čase mojej návštevy na ňom rástol vyše 50 ročný javor poľný, takže dnes, po desiatich rokoch bude mať čosi vyše šesťdesiatky, ak neskonal pod rukami nadržaného píľčika. V tomto prípade by to však nemuselo znamenať až takú tragédiu, pretože javor môže svojimi koreňmi objekt narušiť. Triangulačný bod pri Moravskom sv Jáne je svojrázny a vzácny technický objekt, ktorý by sa mohol stať súčasťou prípadného náučného chodníka.

Míľniky a medzníky - v území je skrytých a nezdokumentovaných tiež množstvo míľnikov a hraničných medzníkov, ktoré rozdeľovali lesné celky (napr. v rezervácii Horný les pri Vysokej n. M.). medzníky majú nielen stále aktuálny význam pre priestorové rozdelenie lesa, ale dnes sú aj historickým svedectvom vtedajšej kvalitnej práce HÚL (Hospodárskej úpravy lesov).
Zvyšky budov a objektov. Neďaleko Stupavy, pri cyklistickej ceste smerom do Vysokej pri Morave stál kedysi majer menom Salaš. Hádam tam aj nejaké ovce chovali, súčasťou usadlosti bola aj hájovňa. Salaš je zobrazený už na mapách z 1. vojenského mapovania, to znamená, že usadlosť tu existovala minimálne 170 rokov. Ešte dnes tam môžete nájsť zvyšky múrov a možno aj iné veci, kto vie.

Usadlosť Salaš na mapách 1. a 2. vojenského mapovania Slovenska.

Na otofotomape z r. 1950 ešte vidno budovy. Zdroj: © GEODIS SLOVAKIA, s.r.o., Historické LMS © Topografický ústav Banská Bystrica, Ortofotomapa © EUROSENSE, s.r.o. a GEODIS SLOVAKIA, s.r.o., mapové podklady © Topografický ústav Banská Bystrica, © TU Zvolen. 

O niečo ďalej, takisto pred Vysokou pri Morave, nájdete pri odstavenom riečnom ramene (miestny názov Horňácký včelín) zvyšky strážneho domčeka. Ďalšie zvyšky bývalej horárne som objavila až pri Sekuliach v lokalite, ktorej sa oddávna hovorí Čierne pole. Horná mapka je z obdobia 3. vojenského reambul. mapovania (r. 1934). Aj na súčasnej leteckej snímke je miesto dobre rozoznateľné.

Zvyšky starých kultúr
Viaceré polohy viatych pieskov, aj priamo v záplavovom území, skrývajú dodnes rôzne hmotné zvyšky, najmä črepy, ktoré pochádzajú hlavne z obdobia neolitu. S kamarátom sa nám podarilo nájsť na lokalite Filipková-Borová niekoľko črepov z laténskeho obdobia, ako ich neskôr datovali archeológovia z Archeologického ústavu SAV.
Málokto vie, že v poraste na lokalite Malá Piesočná (Mor. sv. Ján) sa v tridsiatych rokoch našiel veľmi cenný neolitický žarnov. Množstvo nálezov ešte len čaká na odhalenie aj na iných miestach, ktoré predstavovali chránené polohy v močaristom území pri Morave, vhodné na osídlenie (napr. už menovaná lokalita Filipková-Borová na piesočnej dune). Veľa šťastia pri hľadaní.

Stupava a okolie na historických mapách z 50. rokov 20. storočia

Vojenská topografická mapa z roku 1955 

V roku 1949 rozhodlo Ministerstvo národnej obrany o novom celoštátnom vojenskom topografickom mapovaní. Začalo sa už na základe zásad o unifikácii geodetických základov socialistických štátov. Štandardizácia máp sa vzťahovala aj na zavedenie jednotnej stupnice mapových mierok (1 : 25 000 a nižších). Išlo o náročnú úlohu, s plánovaným termínom ukončenia v roku 1958. Keďže všetky zúčastnené pracoviská, ktoré sa v rámci budovania socialistickej kartografie postupne pridávali, plnili plán na 250 %, mapové dielo bolo ukončené dokonca pred termínom, a to v roku 1957 (Pišút et al. 2016). Treba priznať, že napokon vzniklo úplne nové, rozsahom aj presnosťou impozantné, svieže a moderné dielo. Poslúžilo nielen potrebám armády, ale aj civilnému sektoru. Bez pochýb, že títo mapa je dnes už v pravom zmysle aj mapou historickou - veď zachytáva stav študovaného územia z obdobia kolektivizácie, teda spred šesťesiatich rokov. Mapu nájdete v digitálnej forme napríklad na stránke www.staremapy.sk.

Ide o veľmi presnú, šesťfarebnú mapu. Mapa znázorňuje detailný polohopis a výškopis územia, vrátane krajinnej štruktúry (lesné porasty, kroviny, roztrúsené dreviny, vinohrady, sady),  výmole, kameňolomy, pramene, intravilány aj izolované obydlia. Čo sa týka lesných porastov, vidíme tu nielen už ustálenú sieť lesných priesekov, ale v súlade s vojenskou praxou pre rôzne časti lesa aj údaje o charaktere porastu (listnatý, ihličnatý, zmiešaný les) a pri vzrastlých lesoch aj kvantitatívne charakteristiky o porastoch - uvedená je prevládajúca drevina a rozmery porastu (vo forme zlomku, kde v čitateli je priemerná výška a v menovateli priemerná hrúbka stromov v metroch (pozri obr. nižšie).

Okolie severnej časti Devínskeho jazera na mape 1:25 000 z r. 1955. V strede mapy je ešte zakreslený hostinec Vačková. Porast agátu severne od prístupovej cesty k železničnému priecestiu mal priemernú výšku 12 m, pričom priemerná hrúbka stromov bola 15 centimetrov.

Okolie Stupavy na topografickej mape v mierke 1 : 5 000

V roku 1954 sa vo Varšave konala konferencia geodetických služieb ZSSR a vazalských, tzv. ľudovodemokratických štátov. Podľa dohody prijala československá vláda uznesenie, podľa ktorého mali byť do konca roka 1967 vyhotovené celoštátne mapy v mierke 1 : 10 000 a v oblastiach národohospodársky dôležitých dokonca v mierke 1 : 5 000 (Pišút et al. 2016). Mapy niektorých území preto v tejto mierke ani nenájdete, lebo jednoducho neboli vytvorené. Chýba napríklad takmer celá Stupava, okrem časti Mástu, takisto chýba priestor na západ od Stupavy až k Devínskemu jazeru. Keďže  mapy vznikli v spolupráci vojenských a civilných kartografov, sú veľmi presné a podrobné a sú neoceniteľným zdrojom rôznych informácií, napr. o charaktere vegetácie a pod. Mimoriadne cenný je vrstevnicový podklad s intervalom vrstevníc 0,5 m, ale aj veľmi detailný polohopis a toponýmia. Pasienky, trávne porasty a rozptýlená vegetácia drevín sú znázornené charakteristickými mapovými znakmi (pozri napr. Novotný et al. 1978), záhony s ornou pôdou sú jednotlivo špecifikované ako roľa. Mapa má aj presné zákresy jednotlivých trigonometrických polohopisných a výškopisných geodetických bodov, vyznačené sú dokonca aj pažnice geologických vrtov (vrt). Podobne, ako na predchádzajúcej mape, aj tu sú presne zakreslené a skratkou std. (studna) označené jednotlivé studne - v tom čase niektoré ešte vahadlové - na napájanie dobytka aj s číselným údajom vo forme zlomku, kde v čitateli je kóta nadmorskej výšky. Údaje o hĺbke hladiny podzemnej vody sú uvedené v menovateli. Pri materiálových jamách  (štrkoviskách, pieskovniach), ktoré vznikali húfne v budovateľskom ošiali prahnúcom po stavebnom materiáli, je uvedená ich priemerná hĺbka. Mapa presne špecifikuje aj druhy ciest v krajine a ich povrch (Pišút et al. 2016). Skrátka, obidve mapy z 50. rokov poskytujú vynikajúcu informačnú bázu nielen pre geografov, ale aj pre historikov, biológov (zmeny vegetačného krytu, stupeň zazemňovania riečnych ramien), hydrológov (zmeny prietoku a morfológie riečnych korýt), krajinných ekológov a mnohých iných špecialistov.

Okolie hostinca Vačková na mape 1:5 000 z r. 1958. Porast agátu severne od prístupovej cesty k železničnému priecestiu už mal priemernú výšku 18 m, pričom priemerrná hrúbka stromov bola 20 centimetrov. Priemerná intenzita prúdenia riečky Maliny bola vtedy 30 cm/s.

Literatúra

Novotný J., Lauermann, L., Srnka E., Miklošík F., Pospíšil J., Franěk J., Vyklický V., Kučera F. (ed.) 1978: Pomůcka. Vojenská topografie. Praha, Ministerstvo národní obrany, Topo-57-6.  

Pišút P., Procházka J., Matečný I. & Bandura P. 2016: Vývoj koryta Váhu pri Leopoldove v 17. - 20. storočí a odozva rieky na zásahy človeka. Vydavateľstvo Univerzity Komenského v Bratislave, Bratislava, 272 pp.

Socha svätej Anny za Stupavou

Pri starej pútnickej ceste zo Stupavy do Marianky, pod pustnúcimi vinohradmi, stojí socha matky Panny Márie – svätej Anny. Presnejšie, dnes tam už stojí už len jej kópia, originál bol po reštaurovaní prenesený na bezpečnejšie miesto, ku kostolu sv. Šebastiána v Máste. Socha sv. Anny je zakreslená v mape I. vojenského mapovania Uhorska z rokov 1782–1785.

Svätá Anna bola podľa raných apokryfných evanjelií matkou Panny Márie a manželkou sv. Joachima. V Novom zákone sa už sv. Anna nespomína. Mená Márijinných rodičov sa uvádzajú v apokryfnom Evanjeliu svätého Jakuba a sú hebrejského pôvodu. Joachim znamená „príprava na pána“, Anna znamená „milostiplná“ alebo „milá“. Atribútmi sv. Anny sú ľalia (symbol čistoty) a otvorená kniha znázorňujúca vyučovanie Panny Márie. Kult sv. Anny a jej sviatok pripadá celosvetovo na 26. júla.
Socha, ktorá pochádza z roku 1724 je malým ranobarokovým skvostom, jej umelecké vyhotovenie, najmä vlniaca sa drapéria, vykazuje znaky vysokej profesionality, dielo však nie je signované, takže autor je, bohužiaľ, zatiaľ neznámy. V žiadnom prípade to nie je práca hocakého lokálneho insitného kamenárika. Originál je vysekaný z pieskovca s obsahom fosílií, ktorý pochádza z Rakúska. Farby na kópii vychádzajú z poznatkov, ktoré priniesli reštaurátorské sondy. Pri čistení latinského nápisu sa objavili zvyšky polychrómie, pričom sa zistilo, že základné písmená boli zvýraznené čiernou farbou a písma chronogramu zasa oxidom železitým červenohnedej farby. V minulosti sa so sochou manipulovalo, čo dokazuje nápis prevrátený a pootočený o 90 stupňov.
Latinský nápis na originálnom podstavci bol značne poškodený, nečitateľný. Šťastnou náhodou sa však zmienka o tejto soche a odpis nápisu objavila v Batthyányiho vizitácii stupavskej farnosti z roku 1782 v kapitole Zbožné fundácie, sochy a kríže. Poškodený text mohol byť preto bez problémov obnovený. Tu je preklad latinského originálu:
Túto sochu dal urobiť a sem umiestniť ctiteľ svätej Anny. M. H. M.

HANC / STATVAM CVL / TOR SANCTAE / ANNAE FIERI / FECIT ET HVC / LOCAVIT / MHM

Chronogram (súčet zvýraznených písmen) vyjadruje letopočet 1724.

Keď sa zamyslíme nad neznámym fundátorom tejto dozaista najvzácnejšej plastiky v stupavskom chotári s iniciálami M.H.M. a vychádzajúc z umeleckých kvalít diela, je pravdepodobné, že objednávateľ diela nebol žiadny lúzer. Ak si mohol dovoliť objednať a zaplatiť takúto sochu, musel byť nielen veľmi nábožný ale aj poriadne bohatý. Možno mu patrili aj okolité pozemky, najmä vinohrad, pri ktorom sochu osadili.  

Svätá Anna je patrónkou miest Innsbruck, Florencia a Neapol, je však aj patrónkou baníkov, mlynárov, lodníkov, čeľadníkov, tkáčov, obchodníkov, povrazníkov, krajčírov a čipkárov. Je ochrankyňou rodiny, chudobných vdov, domácností, orodovníčkou za šťastné zasnúbenie a požehnenie detí, za znovunájdenie stratených predmetov a je aj pomocnicou pri šťastnom pôrode.

Občianske združenie Club Abbellimento dalo prostredníctvom svojich členov, akad. maliara Milana Kubíčka a Milana Greguša, 2. apríla 2008 podnet na Pamiatkový úrad SR, aby bola votívna socha sv. Anny s Pannou Máriou vyhlásená za kultúrnu pamiatku a bola zapísaná do Ústredného zoznamu pamiatkového fondu SR. Po posúdení bola plastika 5. decembra 2008 do zoznamu zapísaná. Podľa vyjadrenia pamiatkarov je na Slovensku len päť barokových plastík znázorňujúcich svätú Annu.

Zdroj: Kubíček, Milan. 2008: Socha sv. Anny. – Stupava: história, pamiatky, osobnosti, príroda, roč. 4: 61—62.

Zobrazenie sochy sv. Anny na mape 1. vojenského mapovania.

Socha sv. Anny na jeseň roku 2006.
Sv. Anna má poškodenú tvár, Panne Márii chýba hlava.

Spomienka na hostinec pani Vačkovej

Na severnom okraji osady Devínske jazero, kúsok od dnešného železničného priecestia, stál na grunte grófa Károlyiho zhruba od polovice 19. storočia do 50. rokov 20. storočia pomerne veľký hostinec. Na vývesnom štíte nemal žiadny názov, len lakonický nápis HOSTINEC, pod ním menším písmom GASTHAUS. Miestni mu ale väčšinou zo začiatku hovorili čárda (pújdeme na čárdu), neskôr Temrajz (pújdeme do Jazera na Temrajz), podľa miesta, ktoré bolo neďaleko hostinca, približne v mieste riečneho ramena, ktoré aj dnes podaktorí miestni nazývajú týmto menom (názov vznikol najskôr z nemeckého Dammreise, čo označuje cestu po hrádzi). Hostinec začal byť známy a navštevovaný najmä po vybudovaní železnice z Devínskej Novej Vsi do Kútov a trate z Devínskeho jazera do Stupavy od 27. októbra 1891. Keď sa hostinca ujala pani Františka Vačková, začalo sa mu hovoriť Vačková (pújdeme k Vačkovej).

V hostinci sa najprv zastavovali najmä stupavskí, mástski a bystrickí gazdovia, keď sa vracali z lúk pri blízkom Hajpróde, ale aj povozy z Pajštúna (Borinky), Lozorna či Zohora. Pred hostincom bolo veľké priestranstvo, kde parkovali desiatky sedliackych vozov. Neskôr si na Temrajz zvykli chodiť výletníci aj z väčšej diaľky. Zo Stupavy sem ľudia prichádzali Marcheggskou ulicou, rovno cez grófsku gaštanovú aleju, jej zvyšky pretrvávajú aj dnes v časti za diaľnicou. Z Mástu a Záhorskej Bystrice sa tam išlo cestou okolo Poľného mlyna (polimlýna), ďalej popri strážnom železničnom domčeku Ničovcov a potom cez drevený most ponad železnicu okolo božej muky až k hostincu. 

Hostinec na mape z 50. rokov (mapovanie 1952-1957).

Anatómia hostinca a okolia

Samotná budova hostinca bola pomerne rozložitá. Vchádzalo sa do priestrannej miestnosti s kamennou dlažbou. Uprostred, v zadnej časti bolo veľké otvorené ohnisko, ktoré ústilo do komína, nad ohniskom sa často údili klobásy, mäso, šunka. No nič pre dnešných hipsterských vegánov. Na ľavej strane bol vchod do šentýša, dvojmiestnosti pre hostí. V kúte prvej bol výčap, ktorý poznáme hlavne z historických filmov, teda taký ten z 19. storočia, kde bol hostinský oddelený od rozbesnených opilcov drevenou latkovou priečkou. V prvej miestnosti bol orchestrión - veľká skriňa za sklom, do ktorej keď ste vhodili mince, začali sa otáčať asi pol metra široké kovové valce s "naprogramovanou" hudbou. Kto nevie, ako vyzeral orchestrión, nech sa kukne tu, alebo aj tu. Napravo od vchodu bola kuchyňa, kde to žilo, rovnako ako vo výčape, najmä cez týždeň, keď sa tam na pivo-dve zastavili gazdovia po prácach na blízkych lúkach. Od jari do jesene bol hostinec plný, najmä počas sviatkov a nedelí. Pozemok krčmy pokračoval na veľkom dvore hospodárskymi budovami a dielňami. Hlasy hydiny, moriakov, sliepok, kačíc a perličiek bolo počuť zďaleka. Na dvore bol aj holubník, ktorý obývalo niekoľko tuctov dobre vykŕmených holubov. Neraz si totiž hosť objednal pečené holúbä, hydinu, králika na smotane, ale najčastejšie rybacinu, o prísun ktorej sa staral Mišo Konšelú, skúsený lovec rýb.

Samotný hostinec bol na vyvýšenine, relatívne chránený pred vysokou vodou, južne od neho bola veľká šutrovňa, kde sa ťažil štrk (šutr). Práve odtiaľto doviezli štrk, ktorým v roku 1932 vysypali priestranstvo pred stupavským kostolom. Ružovkastý štrk, ktorý sa tam ťažil sa používal kedysi aj na vysypávanie lôžok železničných tratí, makadam (lámaný kameň) sa začal používať až v tridsiatych rokoch 20. storočia. Ružovkastý až červenkastý štrk nájdete na tomto mieste aj dnes. Za traťou, na východ od hostinca sa rozprestierali borovicové a agátové lesy, medzi nimi aj zopár polí. V máji bol hostinec utopený vo vôni agátov.

Na veľkej lúke na brehu Maliny bol stĺp s bocianím hniezdom, stĺp sa však stále viac nakláňal. Dnes je blízko betónový stĺp s podkladom pre hniezdo, bohužiaľ sa nám nepodarilo zistiť, kedy bol osadený.

Pani Vačková a spol.

Medzi vojnami, keď ešte žila prvá majiteľka stará pani Františka Vačková a zvládala ešte v šentýši nalievať hosťom štamperlíčky, inak sedávala najmä v záhradnom altánku, vládla už celému hostincu dcéra Emília. Hostia jej hovorili slečna Ema. Bola to schopná žena, ktorá zvládala ženské, ale aj časť chlapských prác - gendrovými mindrákmi zaprdených feministiek určite netrpela. Jej veľkým pomocníkom bol Mišo Konšelú, keď bolo skutočne veľa ľudí, vypomáhala jej sestra, pani Prokešová, manželka revírnika grófa Károlyiho, v časoch najväčšieho návalu aj Marošovci, takisto rodina, pomáhať chodili aj Ničovci, najmä ak bola robota na hajpródskych lúkach, pri šúpaní kukurice a podobne. Mišovou najobľúbenejšou robotou bol rybolov, lovil najmä do vrší, teda pascí, do ktorých ryby ľahko vplávali, ale už sa nevedeli dostať von. 

Dvor hostinca Vačková. Druhá zľava Františka Vačková, majiteľka hostinca. Prvý zľava pravdepodobne Michal Konšelú.

Zánik samoty

Prvý úder dal Vačkovej rozpad Československej republiky. Dôvodom bola politická neistota, hrozba vojny, stavba bunkrov. Dodnes je ich v okolí bývalého hostinca šesť, armáda ich využila len raz, v roku 1938.

Druhým úderom bola druhá svetová vojna, len v prvých rokoch Tisovej Slovenskej republiky sa zdalo, že Vačkovcom sa blýska na lepšie časy. Hostinec a jeho okolie objavili Bratislavčania, ktorí o ňom dlho nevedeli, ale potom si ho zamilovali. Koncom vojny tu však nebolo bezpečne, v území pobehovali raz nemecké, raz ruské vojská, nemeckí ženisti zlikvidovali časť železničnej trate, v apríli 1945 sa tu zahniezdila ruská delostrelecká batéria, ktorá vyhodila do vzduchu dnešný Marcheggský most a ostreľovala odtiaľ nemecké pozície.

Vačkovci vojnu prežili a po vojne sa ich hostinec ako-tak pozviechal a nešiel si svojich hostí. Pani Ema Vačková si robila veľké plány, ale nebola si istá, či Bratislavčania zostanú jej hostincu verní, keď majú zase Petržalku, Devín a Senec.

Tretí, smrtiaci úder, prišiel na tichú samotu Vačkovcov desať rokov po vojne. Železná opona sa stále viac uzatvárala, oplotenie sa zdokonaľovalo, lebo pribúdalo útekov na západ. Na hranici pribudli dve pásma: hraničné a najprísnejšie strážené, zakázané pásmo. Do obidvoch bol možný vstup len na povolenie. Situácia sa potom ďalej už len komplikovala. Pani Vačková s obavami očakávala, ako dopadnú voľby v roku 1947. Na Slovensku síce zvíťazila Demokratická strana, ale v celom Československu sa dostali nakoniec k moci komunisti, prišiel február 1948 a s ním aj ďalšie obavy o hostinec s hospodárstvom. Hostinec a príslušný pozemok na Temrajzi prešiel do vlastníctva štátu a budovy museli postupne zmiznúť. Najprv hostinec, ktorý sál v hraničnom pásme, oficiálne zrušili a pani Vačková odišla do Lozorna. Potom sa do budovy hostinca nasťahovali vojaci roty pohraničnej stráže, ktorá mala vtedy kone. Deti železničiarov z Devínskeho jazera, ale aj pionieri zo Stupavy, tam chodievali ako mladí strážcovia hraníc pomáhať pri koníkoch. Keď vojakom postavili nové barakové kasárne v susedstve, stala sa budova príťažou, rovnako ako aj neďaleké strážne domčeky na železničnom prejazde do Kútov, kde dlho žila rodina Kozányiovcov a na trati do Stupavy, kde bývali Ničovci. Všetky tri budovy zrovnali so zemou v druhej polovici 60. rokov ženijné jednotky. Pani Emília Vačková je pochovaná na lozornskom cintoríne.

Zdroj: Horský, Š. 2008: Vačková - výletné miesto Stupavčanov. - Stupava: história, pamiatky, osobnosti, príroda (ročenka), roč. 4: 63-69.  ____________________________________________________________________________________________

Miesto, kde stál hostinec, dnes nikoho, okrem zasvätených, nezaujme. Je to zaburinená lúka s niekoľkými agátmi, taká, akých v okolí nájdete desiatky. Spoznáte ho podľa zachovanej studne (pozor, je otvorená a stále dosť hlboká!). Studňa kedysi stála pri strome (agáte?) za dreveným plotom (pozri obrázok). Súradnice studne sú: N 48°16.158', E 16°57.688' [v desiatkovej sústave: 48.269300, 16.961467].

Zdá sa, že na mieste, kde chovali Vačkovci hospodárske zvieratá, je vyššia hustota nitrátofilných bylín.

Horná časť studne - najvrchnejšia betónová skruž 
je odvalená. Studňa je hlboká približne 7 metrov (merané špagátikom).

Pohľad do studne.