Spomienka na hostinec pani Vačkovej

Na severnom okraji osady Devínske jazero, kúsok od dnešného železničného priecestia, stál na grunte grófa Károlyiho zhruba od polovice 19. storočia do 50. rokov 20. storočia pomerne veľký hostinec. Na vývesnom štíte nemal žiadny názov, len lakonický nápis HOSTINEC, pod ním menším písmom GASTHAUS. Miestni mu ale väčšinou zo začiatku hovorili čárda (pújdeme na čárdu), neskôr Temrajz (pújdeme do Jazera na Temrajz), podľa miesta, ktoré bolo neďaleko hostinca, približne v mieste riečneho ramena, ktoré aj dnes podaktorí miestni nazývajú týmto menom (názov vznikol najskôr z nemeckého Dammreise, čo označuje cestu po hrádzi). Hostinec začal byť známy a navštevovaný najmä po vybudovaní železnice z Devínskej Novej Vsi do Kútov a trate z Devínskeho jazera do Stupavy od 27. októbra 1891. Keď sa hostinca ujala pani Františka Vačková, začalo sa mu hovoriť Vačková (pújdeme k Vačkovej).

V hostinci sa najprv zastavovali najmä stupavskí, mástski a bystrickí gazdovia, keď sa vracali z lúk pri blízkom Hajpróde, ale aj povozy z Pajštúna (Borinky), Lozorna či Zohora. Pred hostincom bolo veľké priestranstvo, kde parkovali desiatky sedliackych vozov. Neskôr si na Temrajz zvykli chodiť výletníci aj z väčšej diaľky. Zo Stupavy sem ľudia prichádzali Marcheggskou ulicou, rovno cez grófsku gaštanovú aleju, jej zvyšky pretrvávajú aj dnes v časti za diaľnicou. Z Mástu a Záhorskej Bystrice sa tam išlo cestou okolo Poľného mlyna (polimlýna), ďalej popri strážnom železničnom domčeku Ničovcov a potom cez drevený most ponad železnicu okolo božej muky až k hostincu. 

Hostinec na mape z 50. rokov (mapovanie 1952-1957).

Anatómia hostinca a okolia

Samotná budova hostinca bola pomerne rozložitá. Vchádzalo sa do priestrannej miestnosti s kamennou dlažbou. Uprostred, v zadnej časti bolo veľké otvorené ohnisko, ktoré ústilo do komína, nad ohniskom sa často údili klobásy, mäso, šunka. No nič pre dnešných hipsterských vegánov. Na ľavej strane bol vchod do šentýša, dvojmiestnosti pre hostí. V kúte prvej bol výčap, ktorý poznáme hlavne z historických filmov, teda taký ten z 19. storočia, kde bol hostinský oddelený od rozbesnených opilcov drevenou latkovou priečkou. V prvej miestnosti bol orchestrión - veľká skriňa za sklom, do ktorej keď ste vhodili mince, začali sa otáčať asi pol metra široké kovové valce s "naprogramovanou" hudbou. Kto nevie, ako vyzeral orchestrión, nech sa kukne tu, alebo aj tu. Napravo od vchodu bola kuchyňa, kde to žilo, rovnako ako vo výčape, najmä cez týždeň, keď sa tam na pivo-dve zastavili gazdovia po prácach na blízkych lúkach. Od jari do jesene bol hostinec plný, najmä počas sviatkov a nedelí. Pozemok krčmy pokračoval na veľkom dvore hospodárskymi budovami a dielňami. Hlasy hydiny, moriakov, sliepok, kačíc a perličiek bolo počuť zďaleka. Na dvore bol aj holubník, ktorý obývalo niekoľko tuctov dobre vykŕmených holubov. Neraz si totiž hosť objednal pečené holúbä, hydinu, králika na smotane, ale najčastejšie rybacinu, o prísun ktorej sa staral Mišo Konšelú, skúsený lovec rýb.

Samotný hostinec bol na vyvýšenine, relatívne chránený pred vysokou vodou, južne od neho bola veľká šutrovňa, kde sa ťažil štrk (šutr). Práve odtiaľto doviezli štrk, ktorým v roku 1932 vysypali priestranstvo pred stupavským kostolom. Ružovkastý štrk, ktorý sa tam ťažil sa používal kedysi aj na vysypávanie lôžok železničných tratí, makadam (lámaný kameň) sa začal používať až v tridsiatych rokoch 20. storočia. Ružovkastý až červenkastý štrk nájdete na tomto mieste aj dnes. Za traťou, na východ od hostinca sa rozprestierali borovicové a agátové lesy, medzi nimi aj zopár polí. V máji bol hostinec utopený vo vôni agátov.

Na veľkej lúke na brehu Maliny bol stĺp s bocianím hniezdom, stĺp sa však stále viac nakláňal. Dnes je blízko betónový stĺp s podkladom pre hniezdo, bohužiaľ sa nám nepodarilo zistiť, kedy bol osadený.

Pani Vačková a spol.

Medzi vojnami, keď ešte žila prvá majiteľka stará pani Františka Vačková a zvládala ešte v šentýši nalievať hosťom štamperlíčky, inak sedávala najmä v záhradnom altánku, vládla už celému hostincu dcéra Emília. Hostia jej hovorili slečna Ema. Bola to schopná žena, ktorá zvládala ženské, ale aj časť chlapských prác - gendrovými mindrákmi zaprdených feministiek určite netrpela. Jej veľkým pomocníkom bol Mišo Konšelú, keď bolo skutočne veľa ľudí, vypomáhala jej sestra, pani Prokešová, manželka revírnika grófa Károlyiho, v časoch najväčšieho návalu aj Marošovci, takisto rodina, pomáhať chodili aj Ničovci, najmä ak bola robota na hajpródskych lúkach, pri šúpaní kukurice a podobne. Mišovou najobľúbenejšou robotou bol rybolov, lovil najmä do vrší, teda pascí, do ktorých ryby ľahko vplávali, ale už sa nevedeli dostať von. 

Dvor hostinca Vačková. Druhá zľava Františka Vačková, majiteľka hostinca. Prvý zľava pravdepodobne Michal Konšelú.

Zánik samoty

Prvý úder dal Vačkovej rozpad Československej republiky. Dôvodom bola politická neistota, hrozba vojny, stavba bunkrov. Dodnes je ich v okolí bývalého hostinca šesť, armáda ich využila len raz, v roku 1938.

Druhým úderom bola druhá svetová vojna, len v prvých rokoch Tisovej Slovenskej republiky sa zdalo, že Vačkovcom sa blýska na lepšie časy. Hostinec a jeho okolie objavili Bratislavčania, ktorí o ňom dlho nevedeli, ale potom si ho zamilovali. Koncom vojny tu však nebolo bezpečne, v území pobehovali raz nemecké, raz ruské vojská, nemeckí ženisti zlikvidovali časť železničnej trate, v apríli 1945 sa tu zahniezdila ruská delostrelecká batéria, ktorá vyhodila do vzduchu dnešný Marcheggský most a ostreľovala odtiaľ nemecké pozície.

Vačkovci vojnu prežili a po vojne sa ich hostinec ako-tak pozviechal a nešiel si svojich hostí. Pani Ema Vačková si robila veľké plány, ale nebola si istá, či Bratislavčania zostanú jej hostincu verní, keď majú zase Petržalku, Devín a Senec.

Tretí, smrtiaci úder, prišiel na tichú samotu Vačkovcov desať rokov po vojne. Železná opona sa stále viac uzatvárala, oplotenie sa zdokonaľovalo, lebo pribúdalo útekov na západ. Na hranici pribudli dve pásma: hraničné a najprísnejšie strážené, zakázané pásmo. Do obidvoch bol možný vstup len na povolenie. Situácia sa potom ďalej už len komplikovala. Pani Vačková s obavami očakávala, ako dopadnú voľby v roku 1947. Na Slovensku síce zvíťazila Demokratická strana, ale v celom Československu sa dostali nakoniec k moci komunisti, prišiel február 1948 a s ním aj ďalšie obavy o hostinec s hospodárstvom. Hostinec a príslušný pozemok na Temrajzi prešiel do vlastníctva štátu a budovy museli postupne zmiznúť. Najprv hostinec, ktorý sál v hraničnom pásme, oficiálne zrušili a pani Vačková odišla do Lozorna. Potom sa do budovy hostinca nasťahovali vojaci roty pohraničnej stráže, ktorá mala vtedy kone. Deti železničiarov z Devínskeho jazera, ale aj pionieri zo Stupavy, tam chodievali ako mladí strážcovia hraníc pomáhať pri koníkoch. Keď vojakom postavili nové barakové kasárne v susedstve, stala sa budova príťažou, rovnako ako aj neďaleké strážne domčeky na železničnom prejazde do Kútov, kde dlho žila rodina Kozányiovcov a na trati do Stupavy, kde bývali Ničovci. Všetky tri budovy zrovnali so zemou v druhej polovici 60. rokov ženijné jednotky. Pani Emília Vačková je pochovaná na lozornskom cintoríne.

Zdroj: Horský, Š. 2008: Vačková - výletné miesto Stupavčanov. - Stupava: história, pamiatky, osobnosti, príroda (ročenka), roč. 4: 63-69.  ____________________________________________________________________________________________

Miesto, kde stál hostinec, dnes nikoho, okrem zasvätených, nezaujme. Je to zaburinená lúka s niekoľkými agátmi, taká, akých v okolí nájdete desiatky. Spoznáte ho podľa zachovanej studne (pozor, je otvorená a stále dosť hlboká!). Studňa kedysi stála pri strome (agáte?) za dreveným plotom (pozri obrázok). Súradnice studne sú: N 48°16.158', E 16°57.688' [v desiatkovej sústave: 48.269300, 16.961467].

Zdá sa, že na mieste, kde chovali Vačkovci hospodárske zvieratá, je vyššia hustota nitrátofilných bylín.

Horná časť studne - najvrchnejšia betónová skruž 
je odvalená. Studňa je hlboká približne 7 metrov (merané špagátikom).

Pohľad do studne.