Pôvod názvu Morava a viacerých priľahlých mokradí

Pohraničná rieka Morava a ostatné väčšie záhorské toky neboli obyvateľom Záhoria vždy iba na úžitok. Počas výdatných dažďov a jarného topenia snehu spôsobovali najmä v blízkosti ich korýt obrovské majetkové škody, ale aj ľudské obete. Tieto väčšie rieky mali najmä v dolných častiach pri ústiach do iného percipienta množstvo meandrov, ktoré spôsobovali pri rozvodnení riek veľké problémy. Najväčšie záplavy pred reguláciou niektorých častí prirodzeného koryta rieky Moravy postihli Moravský Svätý Ján v roku 1926 s množstvom vody 1 119 m3 a v roku 1930 až 1 128 m3. Rieka Morava sa rozlievala v priemere do šírky 5 kilometrov (Slaninka, 1993 s. 12). Jediným riešením, ako sa vyrovnať s nežiaducimi a niekedy až katastrofálnymi regionálnymi dôsledkami vyčíňania vodného živlu, bola regulácia korýt vodných tokov. V. Slaninka (tamže) uvádza, že v priebehu regulácie v roku 1941 sa pretrhla hrádza pri Gajaroch a zaplavila obce Gajary, Suchohrad, Záhorská Ves a Vysoká pri Morave. Záplavy si v tomto prípade vyžiadali aj ľudské obete, ktorým postavili v Záhorskej Vsi pamätník. Ako príčinu tejto katastrofy uvádzali ľudia v tom období skutočnosť, že Rakúšania tajne prekopali hrádzu, aby uvoľnili vody z ich strany. Od začiatku 19. storočia bolo na regulácie vodných tokov, najmä koryta Moravy, vypracovaných niekoľko projektov. Cieľom regulácie bolo odstrániť meandre vodných tokov s najmenším polomerom − najkľukatejšie záhyby rieky. Tie sa v minulosti nachádzali takmer v celej dĺžke dolného toku od Rohatca až po sútok s Dunajom pri Devíne, ale najväčšie meandre mala Morava najmä pri Kopčanoch, Kútoch, medzi Moravským Jánom a Levármi a pri Suchohrade a Záhorskej Vsi. Regulácia však pravdepodobne najviac spomedzi riek v záhorskej oblasti poznačila pôvodné koryto rieky Maliny, ktorej prirodzené ústie sa posunulo vzdušnou čiarou približne o 8 kilometrov, čo predstavuje naozaj veľký zásah do prirodzeného koryta. Výsledkom regulácie tokov však nebola iba väčšia bezpečnosť pred riekami, ale zničenie, vyschnutie, príp. zasypanie veľkého množstva mŕtvych ramien, mokradí a močiarov. Neskôr so zámerom rozširovania pôdy na poľnohospodárske účely sa v tomto trende pokračovalo, vysúšali sa aj zamokrené lúky, zasypávali sa mlynské náhony a niektoré časti korýt pôvodných tokov poslúžili na vybudovanie systému kanálov, ktoré mali viacero funkcií (odvodňovanie, zavodňovanie pomocou tzv. čerpacích staníc).

Pôvod mena Morava

Morava je hydronymum, teda meno vzťahujúce sa k vodnému prostrediu (voda, rieka, tok, mokraď). Etymológovia, teda odborníci skúmajúci pôvod slov) sa domnievajú, že základ slova je indoeurópskeho pôvodu a rieke ho dali už predkeltskí obyvatelia jej dolného toku. Koreňom slova je mar či mor, čo znamená voda/more. Tento slovný základ môžeme porovnať s pomenovaním mora vo viacerých starých jazykoch:

Niva rieky Moravy pri Vysokej p. Morave.

- mare (latinsky), muir (staroírsky), meri (staronemecky), morje (praslovansky). Zatiaľ čo toto označenie sa v slovanských, ilýrskych a tráckych jazykoch ustálilo pre pomenovanie tečúcich vôd, tak v germánskych, baltických a románskych jazykoch sa radí k stojatým vodám.
Základ mena Morava (ako Maro) použil už rímsky historik Plinius na počiatku nášho letopočtu, keď sa vo svojich spisoch zaoberal trasou Jantárovej cesty, ktorá viedla aj naprieč Moravou. O Morave sa približne v rovnakej dobe zmieňuje aj rímsky historik tacitus a označuje ju ako Marus. V germánskom prostredí bol slovný základ Mar rozšírený o hydronymum -aha (-ahwa), čo znamená voda/rieka (z toho pochádza aj latinské aqua, voda). Tak vzniklo označenie Marahwa, Maraha či neskoršie March. Slovania upravili koncovku na -ava. Prvý doložený zápis mena Morava v znení, aké sa používa aj dnes, pochádza z roku 1203 (Hosák & Šrámek 1980).

Niektoré názvy mokradí a mŕtvych ramien
V súčasnosti sa veľkým množstvom mokradí a mŕtvych ramien môže pýšiť najmä južná časť Záhoria, hoci v porovnaní s pôvodným stavom ide v súčasnosti v dôsledku umelých zásahov už iba o torzo. Keďže sa dôkazy o existencii niektorých týchto zaniknutých vodných objektov petrifikovali iba v súčasných terénnych názvoch, resp. sa dodnes nezachovali vôbec, naším zámerom je tieto názvy uviesť a motivačne ich analyzovať, pretože v mnohých zaniknutých, ale aj v súčasnosti ešte exis
tujúcich vodných názvoch týchto objektov možno odhaliť veľmi starý pôvod.
Krížikom sú označené už zaniknuté objekty.

†Baniarka je názov vyschnutej mokrade V od obce Šaštín‐Stráže. Názov je terénnym výskumom doložený z roku 2006 ako Baňárka (náreč.; Šaštín‐Stráže). Názov Baniarka vznikol podľa TN Baniarka (z apelatíva báň „vyrúbaná plocha v lese, rúbanisko, rúbaň“, prípadne z apelatíva baňa „priehlbina“, HSSJ. I, s. 109). Keďže však máme naporúdzi aj terénny názov Baniarka (TN mohol vzniknúť aj z osobného mena Baniar, Baniarová, hypokoristicky Baniarka). Pravdepodobnejšie ja však prvá možnosť.

Bahno Zelienka je mokraď J od obce Šaštín‐Stráže. Názov je doložený terénnym výskumom z roku 2006 ako Bahno Zelienka (náreč.; Šaštín‐Stráže). Názov Bahno Zelienka vznikol podľa terénneho názvu Bahno a osobného názvu Zelenkovci (z mena Zelienka).

Centnúz je v súčasnosti už iba 1 km dlhé mŕtve rameno, no v minulosti išlo o vodný tok, ktorý vychádzal z mokrade Centnúz pri lese Feld J od Jakubova a pokračoval J (v súčasnosti je z tejto časti koryta vybudovaný Zohorský kanál). Pri lese Rozporec S od Vysokej pri Morave sa koryto Centnúza rozdvojovalo, ramená obtekali les z obidvoch strán: pravá časť v smere toku sa spájala s Rudavkou; na konci lesa sa ramená opäť spojili a vodný tok, označený už ako Rudavka, smeroval J do Vysokej pri Morave, kde ústil do Moravy. V. Šmilauer (1932, s. 292) identifikoval vodný tok ako relatívne krátky ľavý prítok Maliny, ktorý pramenil JV od Malaciek a ústil V od Jakubova. Lokalizácia V. Šmilauera sa dosť odlišuje od súčasnej, pretože Centnúz sa nachádza oveľa ďalej, než ako mal podľa V. Šmilauera pôvodne ústiť. Prvá zmienka o vodnom názve je z roku 1206 ako Zutus, Zutuche. Názov má nejasnú motiváciu, pravdepodobne však ide o ponemčený názov a pôvodným bol názov mokrade, nie vodného toku. Vychádzajúc z prvých dokladov o názve sa nedá vylúčiť, že súčasný názov je skomolená podoba pôvodného názvu *Súteča (porov. doklady z povodia Nitry pri tomto hesle; Hladký, 2004, s.189) s motiváciou „riečka po sútoku dvoch alebo viacerých tokov“, čo by mohlo súvisieť aj s naším názvom, pretože miesto lokalizácie toku je v starých listinách charakterizované ako „...ubi tres fluuioli vniuntur“ (Šmilauer, 1932, s. 6), teda „miesto, kde sa stretávajú tri riečky“.

Feld je mŕtve rameno pri mokradi Šmolzie po pravej strane Maliny J od Jakubova. Názov je doložený z roku 1897 ako Feld (KMp. Jakubov, Suchohrad). Názov Feld vznikol proprializáciou nemeckého apelatíva das Feld „pole, roľa“.

Názvom †Gonzí sa označovalo zaniknuté rameno medzi Kakvicou a Rudavkou (Šmilauer 1932). Pravdepodobne je to v súčasnosti už len mokraď *Gonzí, ktorá sa nachádza v katastri obce Suchohrad pri mokradi Šmolzie vedľa Zohorského kanála. Názov sa prvýkrát uvádza už v roku 1271 ako Panse, Gars. Názov *Gonzí nie je jasný, ale pravdepodobne ho motivovalo využívanie vodného objektu − Husie jazero (kompozitum z nemeckých apeatív die Gans „hus“ a der See „jazero“. Názov *Panse nie je jasný, pravdepodobne ide o chybný zápis prvého názvu.

†*Hangalovičova mláka je mokraď, ktorá sa nachádzala JV od Jakubova. Názov je doložený z roku 1896 ako Hangalovics mlák. Názov *Hangalovičova mláka vznikol z mena Hangalovič.

Názvom Ivánek je označených viacero mŕtvych ramien pri rieke Morave Z od Skalice, ktoré sú súčasťou prírodnej pamiatky Ivánek. Názov Ivánek nemá jasnú motiváciu, vznikol však z OM Ivan, hypokoristicky Ivanko, náreč. Ivánek.

Rameno Nová Kakvica (Vysoká pri Morave).

Kakvica je pravdepodobne mŕtve rameno rieky Moravy dlhé približne 2 km. Nachádza sa SZ od obce Vysoká pri Morave. Názov je prvýkrát doložený už v roku 1271 ako vena Kegwych, Kegwich. Z prameňov rekonštruoval názov ako *Kakvica už V. Šmilauer (1932). Uviedol, že je to rameno rieky Moravy SZ od Vysokej pri Morave (Hochštetna) s nejasnou etymológiou. T. Ortvay (tamže) rekonštruoval názov ako *Kékvíz (Modrá voda), V. Šmilauer však tento výklad odmieta. Odôvodňuje to tým, že morféma kék by sa v tej dobe písala ako keik a z Ortvayovho rekonštruovaného názvu neopodstatnene vypadlo g. Morféma kak v terajšom názve Kakvica môže mať oporu aj v indoeurópskom keuk‐, kouk‐ okrem iných významov aj s významom „vrch, končiar, vyvýšenina“ (Ondruš, 2000). Súvislosť s týmto významom môžeme nájsť aj v pravdepodobnej charakteristike tohto územia v minulosti. Dnes je z pôvodného potoka iba mŕtve rameno rieky Moravy.
Dá sa predpokladať, že v minulosti bola táto oblasť pri inundácii Moravy často zaplavovaná, obydlia sa preto stavali len na vyvýšeninách, pahorkoch. O vysokej polohe tohto chotára svedčí aj názov blízkeho vrchu Hrúdy (veľmi starý názov na označenie terénnej vyvýšeniny. V tomto výklade nás môže utvrdzovať aj starší názov neďalekej obce Vysoká pri Morave (v minulosti Hochštetno, z nemeckého Hochstätten) s významom „vysoké miesto“, čo, ako tvrdí Marek (2006), môže poukazovať na geografickú polohu jej chotára. Ak by sme predpokladali, že pôvodný názov potoka bol Kokavica, nie je vylúčená ani súvislosť s meno Kokava nad Rimavicou. Podľa LMŠ má meno Kokava nejasnú etymológiu, podľa autorov to však mohol byť aj pôvodný názov potoka (porov. Sičáková 1996). Najstaršia grafická podoba názvu (Kegwych, Kegwich) ponúka analógiu s mladším osobným menom Keglevič (Keglewich), ktorý bol jedným z podielnikov coborovských majetkov v 18. storočí (Drahošová a kol. 1997). Nemožno vylúčiť ani súvislosť s apel. Kaka (porov. adj. kakavý) s významom „špinavý, kalný“ (Kott, 1890, s. 549), príp. káka „skřípina“ (vodná trstina) (porov. Šmilauer, 1932, s. 471).

Kátovské rameno je mŕtve rameno rieky Moravy, ktoré je súčasťou prírodnej pamiatky Kátovské rameno. Nachádza sa JZ od Skalice a Z od Kátova. Názov vznikol z ON Kátov. Motivácia názvu nie je priezračná, výkladov je niekoľko: 1. ľudová etymológia vychádza z apelatíva kat. V blízkosti obce je vrch dodnes nazývaný Šibenica (206,8 m); 2. podľa germánskeho kmeňa Kvádov, ktorí obývali naše územie pred príchodom Slovanov; 3. z verba kácati, kátiti „obec nachádzajúca sa na mieste vyklčovaného lesa“. Kruh je 1,1 km dlhé mŕtve rameno, ktoré je napájané z nepomenovaného potoka. Nachádza sa Z od obce Gajary neďaleko rieky Moravy. Názov máme doložený z roku 1897 ako Kruch (KMp. Gajary). Názov Kruh vznikol z TN, ktorý vznikol zo starého apel. krúh „ker (zriedkavo); krúžik, kružina „krovie, krovina“ (Kálal, 1923, s. 278); krúžie, krúžina (kružina) „viac kríkov vedľa seba, krovie; terén (pasienok, medza) zarastený krovím“. Tento názov teda označoval územie porastené krovím, kríkmi. Podobným variantným názvom (VN Kruhy) sa označuje aj Rovenský potok v katastrálnom území Senice a terénnym výskumom sme zistili, že v minulosti v tejto lokalite skutočne rástlo množstvo kríkov. V dôsledku získavania ornej pôdy pre poľnohospodárstvo po vzniku JRD však boli vytrhané, preto je to dnes čisté pole bez kríkov, ale stále sa tomuto miestu hovorí V kruhoch, Kruhy (Gašpárek, 2010). Menej pravdepodobné môže byť, že tento vodný názov motivoval tvar ramena (z apelatíva kruh, zo všeslovanského *kroNgъ, Machek 1957.

Lepňa je mŕtve rameno Moravy, ktoré sa nachádza v katastri obce Veľké Leváre. Názov je doložený z roku 1897 ako Holt Morva (v chotárnej časti Lepňa v KMp. Veľkých Levárov) a v roku 1995 ako Lepňa (Gímeš a kol., 1995, s. 49). Názov Lepňa vznikol pravdepodobne podľa TN Lepňa (azda z verba lepiť, prilepiť „pričleniť niečo k niečomu“, teda názov poukazuje na spojenie viacerých častí územia, prípadne ílovitú, „lepkavú“ pôdu).

Názov *Mŕtva Morava vznikol z adjektíva mŕtva (v maďarskom zápise holt „mŕtva“) a VN Morava (v maďarskom zápise Morva), teda vodný objekt bez prameňa a prítokov, mŕtve rameno Moravy (VN Morava v tomto príspevku nevysvetľujeme).

Nemecká voda je 1,3 km dlhé mŕtve rameno rieky Moravy, z ktorej sa pri Kátove zľava odpája, smeruje JV a sprava sa spája s Výtržinou. Vo vodohospodárskej mape je zaznačené, ale pôvodné koryto tohto toku sa mohlo nachádzať na inom mieste, resp. mohlo mať iný tvar. Rameno je dnes súčasťou chránenej prírodnej oblasti Kátovské rameno. Názov je doložený z roku 1873 ako Nemeczka Woda (KKMp. Kátov). Názov Nemecká voda (z adjektíva nemecká a apelatíva voda) nemá jasnú motiváciu. Vzhľadom na pohraničné územie by sa dala hľadať motivácia v lokalizácii ramena. Hoci je objekt od súčasného územia Rakúska (azda preto by mohol VN obsahovať adjektívum nemecká) v súčasnosti vzdialený, v minulosti mohla byť situácia iná. Nemožno však vylúčiťani motiváciu z terénneho alebo osobného názvu.

*Neteč je dlhý iba 650 m. Pravdepodobne ide o jedno z viacerých mŕtvych ramien Moravy pri Holíči po ľavej strane Výtržiny. Názov toho istého objektu je doložený z roku 1864 ako Netets a Mocsár (KKMp. Holíč). Názov *Neteč pravdepodobne motivovala charakteristika ramena, stojatá, prípadne pomaly tečúca voda (zo substantivizovaného verba netiecť; porov. Šmilauer, 1932, s. 462). Názov Močiar motivovala charakteristika ramena (proprializáciou apelatíva močiar „miesto prestúpené stojatou vodou a porastené vodnými rastlinami, močarisko“.

Rudavné jazero je 1,75 km dlhé, má tvar podkovy a utvorilo sa z mŕtveho ramena rieky Moravy. Nachádza sa S od Gajarov. Názov objektu je doložený z roku 1897 ako Holt Morva (v chotárnej časti Lepňa; KMp. Veľké Leváre), v roku 1952 ako Raudolín (GMp. 50) a až v roku 1984 ako Rudavné jazero (VMp. 50). Názov Rudavné jazero vznikol z VN Rudava (VN motivovalo sfarbenie vody, prípadne dna vodného toku; z adjektíva rudý „červený“, z praslovanského *rudъ, Machek, 1957, s. 427). Názov *Mŕtva Morava vznikol z adj. mŕtva a VN Morava; teda jazero bez prameňa a prítokov. Názov máme doložený v maďarskom zápise (maďarské holt „mŕtva“).

Šmolzie je mokraď J od Jakubova medzi riekou Malinou a Zohorským kanálom pri mŕtvych ramenách Centnúz a Feld. V minulosti to bolo jazero. Názov objektu sa spomína v roku 1897 ako Schmalsee (KMp. Suchohrad). Názov Šmolzie vznikol poslovenčením nemeckého kompozita der Schmalsee „úzke jazero“.

Šrek je 2,8 km dlhé jazero, ktoré sa utvorilo pravdepodobne z mŕtveho ramena rieky Moravy. Nachádza sa JZ od Zohora pri samote Temreis blízko hraníc s Rakúskom. Názov uvádza B. Varsik (1984, s. 94) už v roku 1592 ako Srek. Názov Šrek je nejasný (azda z OM, ktoré má pravdepodobne nemecký pôvod; nemecké apelatívum der Schreck „ľaknutie, hrôza, postrach“, NSS, s. 288). Pravdepodobný je aj pôvod z nemeckého schräg (šikmý, zošikmený, bokom, priečny) (Hepnerová, nepubl.)


__________________________
Skratky a značky použité v texte:

† zaniknutý objekt
* rekonštruovaný tvar názvu
J južne
JV juhovýchodne
náreč. nárečový tvar
OM osobné meno
ON osadný názov
S severne
SZ severozápadne
TN terénny názov
V východne
VN vodný názov
Z západne


Literatúra
DRAHOŠOVÁ, V. et al. (1997) Závod. Skalica: Záhorské múzeum Skalica, 92 pp.
GÍMEŠ, R. − HAVLÍKOVÁ, E. − HOREŠOVÁ, A. et al.(1995) Príroda a jej ochrana v okrese Senica, Senica: Okresný úrad životného prostredia Senica, 60 pp.
HLADKÝ, J. (2004) Hydronymia povodia Nitry. Trnava: Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity, 294 pp.
HOSÁK L. & ŠRÁMEK R. (1980) Místní jména na Moravě a ve Slezsku II. M-Ž, Academia, Praha.
HSSJ.: Historický slovník slovenského jazyka. Zv. 1. (A – J; 1991; 536 s.), 7. (Z − Ž; Dodatky; 2008; 544 s.). Red. M. Majtán. Bratislava: Veda.
JANŠÁK, Š. (1986) Brány do dávnoveku. Bratislava: TATRAN, 200 pp.
KÁLAL, K. − KÁLAL, M. (1923) Slovenský slovník z literatúry aj nárečí (slovensko‐český diferenciálny). Banská Bystrica: vydané vlastným nákladom 1923. 1112 pp.
KOTT, F. Š. (1890) Česko‐německý slovník zvláště grammaticko‐fraseologický. Zv. 6. (D – N). Praha: Knihtiskárna Františka Šimáčka, 1220 pp.
KRŠKO, J. (2008) Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Fakulta humanitných vied, 352 pp.
KSSJ (1997) Krátky slovník slovenského jazyka. Tretie (doplnené a prepracované vydanie). Red. J. Kačala, M. Pisárčiková, M. Považaj. Bratislava: Veda, 948 pp.
LMŠ.: LUTTERER, I. – MAJTÁN, M. – ŠRÁMEK, R. (1982) Zeměpisná jména Československa. Slovník vybraných zeměpisných jmen s výkladem jejích původu a historického vývoje. Praha: Mladá fronta, 376 pp.
MACHEK, V. (1957) Etymologický slovník jazyka českého a slovenského. Praha: Nakladatelství Československé akademie věd, 628 pp.
MAJTÁN, M. (1996) Z lexiky slovenskej toponymie. Bratislava: Veda, 192 pp.
MAREK, M. (2006) Cudzie etniká na stredovekom Slovensku. Martin: Matica slovenská, 519 pp.
MSS: CHRENKOVÁ, E. (2007) Magyar‐szlovák kéziszótár. Maďarsko‐slovenský príručný slovník. 2. vyd. Veľký Meder: Talentum, spol. s r. o., 628 pp.
NSS: VAVERKOVÁ, I. et al. (1984) Nemecko‐slovenský / slovensko‐nemecký slovník. 7. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 912 pp.
ONDRUŠ, Š. (2000) Odtajnené trezory slov. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, 244 pp.
SIČÁKOVÁ, Ľ. (1996) Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov: Pedagogická fakulta v Prešove. Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 108 pp.
SLANINKA, V. (1993) Ako sa regulovala Morava. In: Záhorie,  3: 12 − 14.
SSJ: Slovník slovenského jazyka. Zv. 4. (S – U). Red. Š. Peciar. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1964, 759 pp.
SSN: Slovník slovenských nárečí. Zv. 1. (A – K). Ed. I. Ripka. Bratislava: Veda 1994, 936 pp.
ŠMILAUER, V. (1932) Vodopis starého Slovenska. Praha – Bratislava: Nákladem Učené společnosti Šafaříkovy, 564 pp. + 3 s. príloha.
VARSIK, B. (1984) Z osídlenia západného a stredného Slovenska. Bratislava: Veda, 260 pp.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. Zv. 2. (K – R). Ed. M. Kropilák. Bratislava: Veda 1977, 520 pp.