Letecká havária na Sakrakopci

24. novembra 2016 uplynulo 50 rokov od leteckého nešťastia, ktoré postihlo cestujúcich počas letu zo Sofie do Berlína. Všetkých 74 cestujúcich a osem členov posádky, bohužiaľ, zahynulo pri náraze lietadla do malokarpatského vrchu, známeho ako Sakrakopec. Všetko sa udialo len deväť kilometrov vzdušnou čiarou od Stupavy.

Išlo o pravidelný let LZ 101 bulharsko-sovietskej spoločnosti TABSO zo Sofie do Berlína. Na
trase bolo plánované medzipristátie v Budapešti a Prahe. Lietadlo IL-18B však pre nepriaznivé počasie pristálo už v Bratislave. Cestujúci sa v hlavnom meste vtedajšej SSR ocitli už napoludnie a strávili na malom letisku neďaleko Ivanky pri Dunaji celé poobedie.
Okolo pol štvrtej sa však počasie v Prahe upokojilo a posádka sa rozhodla pokračovať v ceste. O 16.10 cestujúci nastúpili na palubu a po desiatich minútach let dostal povolenie na štart. Nad plochu bratislavského letiska vzlietli krátko pred pol piatou, už takmer za tmy. Dve minúty letelo lietadlo vo výške asi tristo metrov nad zemou rovno oproti masívu Malých Karpát, aby v plnej rýchlosti narazilo do ich svahov. Požiar a explózia okamžite zničili stroj aj všetky živé bytosti v jeho útrobách. Dodnes je záhadou, prečo sa to stalo. Záverečná oficiálna správa vyšetrovacej komisie napokon znela: „Komisia nemohla jednoznačne zistiť príčinu nehody lietadla. (...) Predpokladá, že naj­pravdepodobnejšou príčinou bolo nedostatočné zhodnotenie terénnych a poveternostných podmienok v okrsku letiska Bratislava posádkou lietadla a neprispôsobenie letu týmto podmienkam.“

Obete
Hoci väčšinu obetí predstavovali Bulhari, na palube lietadla sedeli aj občania z ČSSR, Argentíny, Brazílie, Čile a Hondurasu, Angličania, Švajčiari a Rusi. Zahynul tu známy honduraský novinár a spisovateľ Ramón Amaya
Amador, ktorý v tom čase pôsobil v Prahe, kde s žil s manželkou a dvoma deťmi – zhodou okolností práve v roku 1966 dovŕšil päťdesiatku.V troskách lietadla a skrvavenom snehu nad Bratislavou našla smrť populárna bulharská speváčka Ekaterina Popovová. A napokon jedným z cestujúcich mal byť aj bulharský veľvyslanec v NDR Ivan Byčarov, ktorý bol politickým rivalom vtedajšieho bulharského komunistického lídra Todora Živkova. Odtiaľ zrejme vznikla aj konšpiratívna teória, podľa ktorej mal Živkov záujem odstrániť Byčarova. Jej oprávnenosť ešte podporila skutočnosť, že sudca Najvyššieho súdu Nedju Gančev, ktorý nehodu vyšetroval, spáchal v závere vyšetrovania samovraždu. Krátko predtým svojím priateľom povedal slová:

Ramón A. Amador a Ekaterina Popovová.

„Nemôžem urobiť to, na čom trvajú, aby som urobil.“ S konšpiratívnou teóriou, podľa ktorej mala byť nehoda akciou bulharských a sovietskych tajných služieb, prišlo vydanie bulharských novín Trud zo 4. apríla 1991 odvolávajúc sa aj na informácie nemeckej rozhlasovej stanice Deutsche Welle. Podľa článku dispečeri lietadlo zámerne viedli na nízku letovú hladinu. Motív? Snaha zbaviť sa neposlušného Byčarova, ktorý nesúhlasil s prienikom Sovietov do štruktúr bulharských bezpečnostných služieb. Akokoľvek senzačne znie táto hypotéza, prítomnosť osoby s menom Byčarov na palube lietadla sa nepotvrdila.
A ešte zaujímavosť – v Bratislave mala palubu lietadla opustiť bulharská ministerka priemyslu Dora Belčevová... Do akej miery tajomné alebo, naopak, prozaické boli skutočné príčiny nehody, dnes už nik nezistí. Je možné, že svoju rolu naozaj zohrali spomínané turbulencie. A podľa niektorých špekulácií aj oslava blížiacej sa Kataríny. V každom prípade išlo o katastrofu nebývalých rozmerov, ktorá Bulharsko zahalila do štátneho smútku. Počas pohrebu sa v krajine na dve minúty zastavil život.

Stavba pamätníka
Ešte pred siedmimi rokmi by ste miesto havárie hľadali márne. Napravili to členovia Slovenského katolíckeho akademického spolku Istropolitan (SKASI). Rozhodli sa tak po tom, ako len s ťažkosťami dokázali nájsť lokalitu, kde lietadlo spoločnosti TABSO v Malých Karpatoch narazilo do zeme. Nepomohli im v tom ani ľudia v okolí, pretože verejnosť o nešťastí vedela len veľmi málo.

Zhodli sa na tom, že najväčšia letecká katastrofa v Československu si zaslúži dôstojný pamätník. Začali preto zháňať informácie od spolkov venujúcich sa letectvu, z dobovej tlače či od žijúcich pamätníkov. "Oslovili sme napríklad vtedajšieho letového dispečera Karola Hatvaniho, ktorý mal v osudný deň službu a bol jeden z posledných, kto osobne komunikoval na bratislavskom letisku s hlavným pilotom havarovaného Iľjušina," povedal pre TASR Peter Marosz zo SKASI.
Zoznam obetí spolok vyskladal z viacerých zdrojov. Prvé podklady z archívov im dodala bulharská ambasáda v Bratislave, ktorá iniciovala aj zápis mien obetí na informačnú tabuľu. Menoslov obetí získali aj z Českého národného archívu, kde sa nachádzali často nekompletné či chybné dokumenty. Keďže obete pochádzali z viacerých krajín, so správnym prepisom im pomohli viacerí odborníci. Výstavba pamätníka sa realizovala v roku 2010. Na mieste nešťastia osadil Marosz a jeho priatelia metrový betónový kríž s pamätnou tabuľou. Podľa ich slov bola posviacka pamätníka, za prítomnosti príbuzných obetí z Bulharska, veľmi silným momentom. V roku 2012 sa im podarilo umiestniť informačnú tabuľu s menami obetí, stručným opisom nešťastia a technickými charakteristikami lietadla. Za posledné mesiace osadili lavičku a zrekonštruovali pôvodný drevený kríž. "Ďalej uvažujeme nad inštaláciou fotografií lietadla, pred nehodou a po nej, ktoré postupne zhromažďujeme. Naďalej chceme pokračovať v každoročnom slúžení svätej omše za obete tejto tragédie," dodal Marosz.

Pre majiteľov GPS navigácií uvádzam súradnice pomníčka: 48.24451°N, 17.16183°E

Použité zdroje:
[1] Kopcsay M. 2010: Cesta sa končí na Sakrakopci. SME Domov, 12.10.2016

[2] Wikipedie: Otevřená encyklopedie. Let TABSO LZ101; 27. 06. 2016, 20:08 UTC. 12. 10. 2016, 17:43 <https://cs.wikipedia.org/w/index.php?title=Let_TABSO_LZ101&oldid=13874595>.

[3] TASR: Leteckú tragédiu nad Račou roky pripomínali len vyryté nápisy. Teraz.sk, 7.9.2014.