Mizantrop v hromadnej doprave

Keďže nie som finančne za vodou, navyše šoférovanie mi spôsobuje stres, som odkázaná na cestovanie hromadnou dopravou, najčastejšie autobusom nechvalne známej linky Slovak lines. Keď je mi z cestovania úzko, spomeniem si s radosťou na tento skvelý text z pozostalosti Petra Pišťanka, ktorý kedysi uverejnil v kultovom internetovom magazíne inZine.

© Katka Slaninková

Hromadná doprava je prostriedok výsostne demokratický, všetci sú si v ňom rovní, všetci sú na dne. Navyše je človek príliš blízko k iným ľuďom, čo mizantropovi nielenže môže, ale priam musí prekážať. Navyše, človek, ktorý sa vozí v hromadnej doprave a nie je školákom či študentom, sa môže považovať za jasného lúzera. A nič na tom nezmení ani skutočnosť, že si bude, zavesený na tyči a lapajúci po vzduchu memorovať Aristotela či Kanta. Prostredie plné ľudského zápachu, vydýchaného vzduchu a jalových rečí, je mizantropovi prirodzene cudzie a odporné. Mizantrop jazdí autom, prinajhoršom taxíkom. Nie kvôli úspore času, ale z jednoduchého dôvodu: aby si zachoval dostatočný odstup medzi sebou a "nimi", beztvarou masou lúzerov.
Vagón, v ktorom som sedel, bol plný Záhorákov. Nikdy predtým som netušil, že je na svete až toľko týchto poľutovaniahodných tvorov. Pozoroval som ich ako vedec študujúci zverenu. Vtom sa kdesi vpredu ozvalo naliehavé zapípanie mobilného telefónu. Dotyčný ho promptne zdvihol. Nevidel som naňho, vo výhľade mi bránili operadlá. Počul som však všetko, pretože dotyčný telefonoval úplne nahlas. Tak nahlas, že tlmené rozhovory vo vagóne postupne stíchli a všetci sa započúvali do cudzieho telefonátu.
Aj ku mne doliehali slová a útržky viet ako: "Nie, ani ja nie som presvedčený, že to je ten správny variant... Presne ako hovoríte, na takúto taktiku v žiadnom prípade nemôžeme pristať... Samozrejme, budeme ochotní vypočuť si ich návrh, ale nič viac... Hovoril som to už Bôdorikovi, je toho istého názoru... Mohlo by to mať ďalekosiahle..." a podobne.
Telefonát milosrdne ukončil až bratislavský tunel. Pomaly sa do vagóna vracal predošlý šum. Môj sused, starý robotník s obitými hranatými dlaňami a aktovkou, z ktorej sa rinul smrad zlepeného dvojchleba s masťou a cibuľou, sa ku mne sprisahanecky naklonil a s krutým úsmevom povedal: "Taký múdrý a porád jezdzí vlakem!"
Nemusím hádam zvlášť zdôrazňovať, že ani výber osoby, nad ktorou sa takto mienime trepotať (a ktorú mienime doviesť k tomu, aby nám uvoľnila miesto), nemôžeme ponechať na náhodu. Chce to trochu psychologického a typologického talentu a istú skúsenosť, ktorá sa nám časom dostane do krvi. Vedome vyhľadávame osoby s mäkkými, nevýraznými črtami tváre, osoby s uhýbajúcimi očami, s okuliarmi, subtílnych postáv. Slabošská intelektuálska krivka úst nech nám je rukoväťou. Vyhýbame sa osobám s jednoducho vymodelovanými črtami, malými ušami, nízko posadenou hranicou vlasov, osobám vzdorovito zazerajúcim a osobám s inými príznakmi pevného charakteru.
Ak nie sme obdarení talentom pre pantomímu, môžeme ušetriť čas, jednoducho si vytipujeme osobu, postavíme sa nad ňu a slušne, no kategoricky požiadame: "Môžete ma prosím pustiť sadnúť si? Mám degeneratívne ochorenie bedrových (kolenných) kĺbov (rakovinu, epilepsiu, koxartrózu, práve som bol na dialýze, práve ma operovali atď.) a státie mi spôsobuje neznesiteľné bolesti!" Upozorňujem, že v tomto prípade musí stručnosť nášho prejavu ustúpiť živej opisnosti a obnaženej konkrétnosti, tá VŽDY zaberie! To by v tom bol čert, keby sme onedlho nesedeli!

© Katka Slaninková

Keď už sedíme, neexistuje na tejto zemi žiadna moc, ktorá by nás prinútila vstať. Aj keby do dopravného prostriedku nastúpil zbičovaný Spasiteľ s krížom na pleci, aj keby si práve v tej "našej" električke, autobuse, trolejbuse, gyrobuse, metre, S-Bahne, monoraile urobili zjazd mrzáčikovia, dôchodcovia alebo tehotné ženy celého sveta, nás to nemôže zaujímať. Na nás žiadne techniky neplatia, my sedíme, a to je jediný spôsob, ako sa vyvarovať nechceného telesného kontaktu s cudzími ľuďmi, čiže "nimi".
Samozrejme, len slabé charaktery nechávajú stáť roztrasené babičky obťažkané nákupmi a alibisticky pritom zízajú do okna, ako keby sa tam dialo niečo mimoriadne zaujímavé. Pritom im uniká, že to najzaujímavejšie sa vždy deje vo vnútri autobusu, priamo pred ich očami. Správny mizantrop nie je slabý charakter. S gustom a pobavením pozoruje stojacich ľudí, pozorne si všíma ich výrazy tváre, postoje, spôsoby, akými visia na tyčiach, a vychutnáva vlny, ktoré prechádzajú natlačeným davom pri najmenšom zabrzdení, zrýchlení či zákrute. Samozrejme, ak zaujmeme tento frontálny postoj, musíme byť v každom okamihu pripravení na interakciu a konflikt. Napokon, nachádzame sa na nepriateľskom území. Preprava ľudí v hromadnej doprave, navzájom si cudzích a natlačených ako dobytok, je niečo neprirodzené, a preto je zdrojom stresu. Ten stres sa musí niekde vybiť, a tak je vhodnou potenciálnou obeťou niekto ako my, čo má z toho celého zábavku, lebo si pekne sedí. S tým treba vopred rátať. Mimochodom, ak niekto nastúpi do hromadnej dopravy a nie je pripravený (a slovne vybavený) na konflikt, ten mi pripadá ako človek, čo sa zúčastní výpravy na Mars a zabudne si doma skafander. Preto musíme mať vopred pripravených zopár razantných fráz, ktorými spoľahlivo odrazíme každý verbálny útok. Ľudia totiž (našťastie pre nás) v drvivej väčšine nedokážu jednoducho, frontálne a konkrétne pristúpiť k sediacemu človeku a požiadať ho o uvoľnenie miesta.
Roztrasená dôchodkyňa málokedy dokáže s noblesou pristúpiť k sediacemu mladému a zdravému mužovi či žene (akože nám) a zdvorilo povedať: "Prepáčte, môžete mi uvoľniť miesto, mladý muž?" V takom prípade iste radi urobíme gesto, vstaneme a svoje miesto jej ponúkneme – samozrejme pod podmienkou, že nám podrží aktovku, nákup alebo kufrík. Ale pozor! Ak niekomu, kto si o to dokáže povedať, uvoľníme miesto, ešte zďaleka to neznamená, že sme na svoje sedadlo už definitívne rezignovali! Stojíme nad babičkou, a keď vstane, aby vystúpila, prevezmeme svoju aktovku a sadneme si späť na "svoje" miesto. Ak má niekto nejaké námietky, dôrazne ho upozorníme na to, že sme uvoľnili svoje miesto práve vystupujúcej babičke, a keďže babička už nebude sedieť, považujeme za logické, že si teraz zasa sadneme späť. "Nie som tu v tejto električke asi jediný, kto má patent na uvoľňovanie miesta, že? Ja si teraz sadnem, a vám nech uvoľní miesto zasa niekto iný!" Na tento argument sa nedá nič povedať.
Ako som povedal, väčšina z bežných ľudí nedokáže stručne a zrozumiteľne vysvetliť, že od nás chcú, aby sme im uvoľnili miesto na sedenie. Namiesto toho len všelijako zazerajú, vzdychajú, mrvia sa, prípadne vedú monológy a dialógy plné rôznych neurčitých náznakov a inotajov a myslia si, že sa dovtípime a celú prácu za nich urobíme my. Namiesto toho, aby vyšli na pomyselnú polcestu, čakajú od nás extrémnu ústretovosť. Hovno. Kto sa nevie slušne vykoktať, nech pekne stojí!
Ak sa predsa len niekto do nás pustí spôsobom, na ktorý sa nedá nereagovať, reagujme, ale vždy s blahosklonným, žoviálnym úsmevom. Tu je niekoľko osvedčených fráz.

1. Tehotná žena
"Prepáčte, ale teraz by vás asi mal rozvážať v aute ten, kto vám to urobil, nie?" (Predtým ale treba starostlivo zmonitorovať priestor, či sa dotyčný tiež nenachádza v prostriedku hromadnej dopravy!)

2. Dôchodca/dôchodkyňa
"Keď som si chcel sadnúť, tak som sa musel odviezť až na konečnú a tam nastúpiť. Normálne by som nastupoval až o dve zastávky odtiaľto. Tak ak chcete sedieť, musíte to tiež tak urobiť. Ja som nezabil pol hodiny života cestovaním navyše len preto, aby som vám tu držal miesto na sedenie!" (Na toto už naozaj nie je protiargument. Budú nás považovať za blázna, ale postojačky, zatiaľ čo my sedíme.)

© Katka Slaninková

Takže aby sme túto nepríjemnú kapitolu uzavreli: zhrňme si to. Existuje také pravidlo, že kto nemá na Slovensku po tridsiatke plat rovnajúci sa v tisícovkách korún dvojnásobku jeho momentálneho veku, ten je lúzer. Podobné pravidlo určuje, že lúzerom je aj každý muž po tridsiatke, ktorý ešte nemá vlastné auto (do úvahy prichádza aj firemné auto, ale dôležitou podmienkou je, že dotyčný ho má od firmy pridelené na to, aby v ňom vozil predovšetkým seba). Kto má povedzme 43 rokov a je stále odkázaný na hromadnú dopravu, ten je už odpísaný a naším kamarátom veru nebude. Na nohy sa postaví, len keď náhodou vyhrá niekoľko miliónov v lotérii alebo v záhrade vykope zlatý poklad. Dovtedy je typický lúzer.
Špecifickou kategóriou lúzerov sú dospelí chlapi, ktorí nevlastnia vodičský preukaz. Teraz nemám na mysli takých, ktorým ho zobrali za slopanicu alebo iné priestupky. Hovorím o tých, ktorí vodičský preukaz nikdy nemali, lebo si ho nikdy neurobili. Dospelý chlap, ktorý nemá vodičský preukaz, je v dnešnom civilizovanom svete podobnou čudáckou anomáliou ako mladá žena, ktorá si neholí nohy. Musíme to vidieť tak, že v čase, keď sme my zodpovedne sedeli v autoškole, trápili sa s testami a jazdami, zarábali na auto a potom za jeho volantom získavali prvé skúsenosti, oni sa zabávali a popíjali víno, ba možno aj liehoviny. My teraz vychutnávame ovocie svojho úsilia, jazdíme hore-dolu vo vykúrených autách a cez okienka sa útrpne, no pobavene pozeráme na nich, uzimených lúzerov, postávajúcich na autobusových zastávkach. Lebo ak cestovanie hromadnou dopravou je peklo, má – ako každé peklo – svoje predpeklie. A tým je čakanie na spoj.
Keď je človek lúzerom závislým na hromadnej doprave, tak má úplne iné priority a úplne iný uhol pohľadu, ako niekto, kto to má do roboty dve minúty od domu k autu a dve minúty od auta k vchodu do práce. Prejavuje sa to nielen úplne iným leskom topánok, ale aj v očiach. Navyše, kto cestuje s hromadnou dipravou, ten si nemôže nechávať veci v kufri auta, a tak celý deň so sebou vláči všelijaké igelitky. Je dokonca schopný prísť aj na poradu či na obchodné rokovanie s nákupom v igelitke, lebo potom by to už nestihol.
Majme na pamäti, že business suit – pre mužov tmavší oblek s kravatou a pre ženy kostým, pančuchy a lodičky - je vymyslený zásadne pre ľudí prepravujúcich sa autom. Do hromadnej dopravy je to extrémne nevhodný odev. Stačí jedna cesta preplnenou električkou z jedného konca mesta na druhý, a zo starostlivo upraveného vzhľadu ostáva len žalostná, ufúľaná a pokrkvaná karikatúra, muž s prepotenou košeľou, kravatou na pol žrdi a olejovým fľakom na rukáve saka od Huga Bossa, a žena s pospúšťanými očkami na pančuchách a odlomeným opätkom (montážne otvory v dlážkach električiek!). Takže kategorický záver znie: Našinec nemá čo robiť v hromadnej doprave a je povinný urobiť čokoľvek, aby sa zaradil medzi nás - kategóriu ľudí, ktorí nielenže nie sú na takej doprave závislí, ale sa ani nepamätajú, ako to vo vnútri takej električky vlastne vyzerá.