Trocha záhoráckej etymológie

O pôvode miestnych názvov na Záhorí  

Na Slovensku sa pre oblasť Pomoravia udomácnilo pomenovanie Záhorie. Tento názov má staré korene, ktoré siahajú až do 17. storočia. Utvoril sa z latinského názvu Processus transmontanus, ktorý označoval kraj ležiaci za Malými Karpatmi (za horami – Záhorie; Kollár a kol. 1996). Na označenie tohto regiónu sa v minulosti používali aj názvy Moravské pole na Slovensku, slovenské Pomoravie, Moravská nížina alebo Moravský dol, názov Záhorie sa však zachoval dodnes.

Z administratívneho hľadiska netvorilo Záhorie nikdy jednotný celok. V časoch rakúsko-uhorskej monarchie patrilo k dvom župám, ktorých hranicu tvorila rieka Myjava: časť severne od rieky Myjavy patrila do Nitrianskej a časť južne od rieky Myjavy do Bratislavskej župy.

Záhorie patrí vďaka výhodnej geografickej polohe a priaznivým klimatickým podmienkam k najstaršie osídleným územiam na Slovensku (medzi najstaršie osídlené miesta na Záhorí patrí jaskyňa Deravá (Dzeravá) skala pri Plaveckom Mikuláši a paleolitická osada v lokalite Pohanská pri Plaveckom Podhradí). Paradoxom je, že „výhodná“ geografická poloha bola kvôli niektorým historickým udalostiam (najmä napäté vzťahy medzi Rakúskom, Uhorskom a Českom) tomuto územiu skôr na škodu. Dôsledkom toho bolo, že kým v čase existencie Veľkomoravskej ríše patrilo Záhorie do jej centrálnej časti, po vzniku uhorského štátu sa stalo pohraničným územím, tzv. konfíniom, a väčšia časť územia bola takmer úplne vyľudnená (prvé zmienky o osídlení, až na niekoľko výnimiek, sú z 13. storočia). Oblasť skúmaného záhorského územia sa vyznačuje v histórii etnickou rôznorodosťou. Ak si bližšie všimneme daktoré skúmané osady, môžeme si všimnúť viacero etník, ktoré tu žili.

Vplyv osídľovania Záhoria na miestne názvy

Napríklad prvá zmienka o obci Zohor (v tvare Sahur) dostatočne naznačuje nemecké osídlenie,

ktoré sa neskôr zrejme asimilovalo s domácim obyvateľstvom, pretože v 16. storočí už nie je o nemeckom obyvateľstve v obci žiadna zmienka. K prvej zmienke o dedine Rohožník sa viaže aj zmienka o tunajšej mýtnej stanici, ktorá ležala na ceste tiahnucej sa pozdĺž západného úpätia Malých Karpát, kde sa Nemci usadili okolo druhej polovice 14. storočia. V novoveku sa do Rohožníka prisťahovali slovenskí osadníci, ktorí sa odvtedy stali jeho dominantnými obyvateľmi. Po nemeckých obyvateľoch tu zostalo už len zopár nemeckých mien (Marek 2006). Stupava, jedno z najväčších miest v skúmanom regióne, bolo v skoršom období osídlené tiež nemeckým obyvateľstvom. Slováci získali koncom stredoveku dominantné postavenie, v 16. storočí sa tu usádzajú aj chorvátski kolonisti. Na hojné zastúpenie nemeckého obyvateľstva poukazuje skutočnosť, že ešte aj v tomto období tvorili Nemci približne tretinu tunajšieho obyvateľstva. Iným etnikom boli v minulosti osídlené Leváre (Veľké, Malé). Obyvateľstvo tvorilo prevažne maďarské etnikum Sikulov, pohraničných strážcov, podľa ktorých je pomenovaná aj neďaleká obec Sekule. Koncom 16. storočia však žilo v Levároch iba slovenské, chorvátske a sčasti nemecké obyvateľstvo. Po maďarských strážnych posádkach tu už niet takmer ani stopy. Uvádza sa viacero dôvodov ich „vymiznutia“, a to že vymreli, boli prevrstvení novým obyvateľstvom, alebo najpravdepodobnejšou možnosťou je, že sa presunuli do Sedmohradska (Marek 2006).

Pôvod názvu obce Zohor

Prvá zmienka o obci pochádza z roku 1314 ako Sahur. Ďalšie zmienky: 1466 Zohor, maď. Zohor, 1561 Zohar (Varsik, 1984), 1592 Zohor (Varsik, 1984). Varsik (1984) uvádza, že etymológia názvu je nejasná. Predpokladá však, že názov utvorili Slováci v 15. storočí z prevzatého nemeckého názvu, ktorý zasa Nemci prevzali v 13. storočí od Slovákov. Najstarší doklad z roku 1314 (Sahur) bol už ponemčený slovenský názov, pravdepodobne Záhor alebo Záhora. B. Varsik uvádza, že tento názov mohol vzniknúť z osobného mena (v Lábe, neďaleko od Zohora, sa v roku 1592 spomína poddaný Georgius Zahor; tiež porov. Záhorce (maď. Zahora): Zahora, príp. Horné Záhorany (okr. R. Sobota), Záhorie, Záhorská Ves, názov bol pravdepodobne motivovaný lokalizáciou obce nachádzajúcej sa „za horou“ (doklady z inoslovanskej toponymie porov. napr. u Šuľhača 1998).

Pôvod vybraných názvov súvisiacich s vodou

Niektoré miestne názvy spojené s vodou (tzv. hydronymá) nám, najmä v starších písomných zmienkach, napovedajú čo-to o etnických vplyvoch a pohyboch na tom-ktorom území.

Gbelský potok

Pôvodný bol názov obce, z ktorej neskôr vznikol názov potoka. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1392 ako Kwbel, Kebel . Iná písomná zmienka je z roku 1773 ako Egbell, Gbelly (Majtán 1998). Názov obce vznikol z apel. gbel, kbel „dutá aj plošná miera“ (Lutterer a kol. 1982, Krajčovič 2005). Lutterer a kol. (1982) uvádzajú, že slovo gbel vzniklo z germánskeho kubil, porov. lat. cubulus „merica“ (dutá miera na obilie): praslovanské kъbьlъ (kubil), starolat. cubellum, sud, nádoba. Hydronymum s podobnou motiváciou nachádzame aj v povodí rieky Nitry (Hladký 2004).

Kakvica (Veľká a Malá Kakvica)

Mŕtve rameno rieky Moravy,  2 km dlhé, nachádza sa severozápadne od obce Vysoká pri Morave.

Prvá zmienka o vodnom toku je z roku 1271 ako vbi surgit vena Kegwych, Kegwich

(Šmilauer 1932), ktorý  rekonštruoval názov ako Kakvica. Uviedol, že je to rameno rieky Moravy severozápadne od Vysokej pri Morave (Hochštetna) s nejasnou etymológiou. T. Ortvay rekonštruoval názov ako Kékvíz (Modrá voda), V. Šmilauer však tento výklad odmieta. Odôvodňuje to tým, že morféma kék by sa v tej dobe písala ako keik a z Ortvayovho rekonštruovaného názvu

neopodstatnene vypadlo g. Morféma kak v terajšom názve Kakvica môže mať oporu aj v predpone keuk-, kouk- okrem iných významov aj s významom „vrch, končiar, vyvýšenina“. Súvis s týmto významom môžeme nájsť aj v pravdepodobnej charakteristike tohto územia v minulosti. Dnes je z pôvodného potoka iba slepé (odstavené) rameno rieky Moravy. Dá sa predpokladať, že v minulosti bola táto oblasť pri inundácii Moravy často zaplavovaná, obydlia sa preto stavali len na vyvýšeninách, pahorkoch (porov. hrúd, Š. Janšák: Brány do dávnoveku). V tomto prípade by však bol pôvodný osadný názov. V tomto výklade nás môže utvrdzovať aj starší názov neďalekej obce Vysoká pri Morave (v minulosti Hochštetno, z nem. Hochstätten) s významom „vysoké miesto“, čo, ako tvrdí M. Marek (2006, s.99), môže poukazovať na geografickú polohu jej chotára.

Ak by sme predpokladali, že bol pôvodný názov potoka Kokavica, nie je vylúčený

ani súvis s názvom mesta Kokava nad Rimavicou. Autori Zeměpisných jmen Československa

(Lutterer a kol. 1982) uvádzajú, že ojkonymum Kokava má nejasnú etymológiu, podľa nich to však mohol byť aj pôvodný názov potoka (porov. Sičáková 1996).

Ak by sme vychádzali z prvej zmienky, zrejme nem. pôvodu, vo forme Kegwych, Kegwich, azda by sme názov mohli odvodiť aj z nem. kompozita Kegelwich (der Kegel „kužeľ“ a weichen (wich) 1. „máčať“ 2. „ustúpiť, uhnúť, vyhýbať sa“), motiváciou by mohol byť tvar vodného toku. Nemožno vylúčiť ani súvislosť s apel. kaka (porov. adj. kakavý) s významom „špinavý, kalný“ (Kott, 1890).

Lakšársky potok

Vodný tok dlhý 23 km, pramení pri obci Lakšárska Nová Ves, ústi do rieky Rudavy západne od obce Malé Leváre. Názov Lakšársky potok vznikol z osadného názvu Lakšárska Nová Ves. Prvá písomná zmienka o vodnom názve pochádza z roku 1262 ako veniatur ad venam aque, que dicitur Lapsar. Ďalšie zmienka pochádzajú z roku 1268 ako Veniatur ad caput cuiusdam paludis, que Lapsar vocatur a z roku 1298 ako circa aquam Lapsar (Varsik  1990).

Názov po sebe zanechali Maďari a pochádza z maďarského názvu Lápsár (maď. láp „plytký močiar zarastený rastlinstvom“; maď. sár „blato, bahno“; Varsik 1990). Varsik (1984) tiež uvádza, že maďarský historicko-etymologický slovník obsahuje dva neskoré doklady z roku 1592 a 1604 aj pre slovo lák, lak s významom „jazero, močiar“, ktoré je vraj v maďarčine rumunského pôvodu. Je však presvedčený, že zmenu láp > lak mohli používaním neskôr spôsobiť Slováci, lebo v novoveku už na Záhorí Maďarov nebolo.

Levársky potok

Vodný tok, ktorý pramení medzi obcami Malé Leváre a Veľké Leváre, ústi do Zohorského kanála západne od obce Malé Leváre. Pôvodný bol názov obce, z ktorého sa neskôr utvoril názov vodného toku. Prvé písomné zmienky o obciach sú z roku 1378 ako Noglew (Veľké Leváre) a Kyslew (Malé Leváre). Názov vodného toku vznikol z osadného názvu Malé alebo Veľké Leváre. R. Krajčovič

(2005, s. 139) odvodzuje tento názov od koreňa löv (z maď. verba lı „strieľať“

a maď. apel. vár „hrad“ ako hrádok, hrad strelcov, v tomto prípade bola staromaďarská

vojenská posádka vybavená streleckou výzbrojou; porov. Stanislav, 2004, s. 268, Krajčovič,

2005, s. 59, Šmilauer, 1932, s. 496).

Rohožnícky potok

Pramení juhovýchodne od obce Rohožník, ústi do rieky Rudavky v obci Rohožník. Pôvodný bol názov potoka, z ktorého sa neskôr utvoril názov obce. Súčasný názov vodného toku však vznikol z osadného názvu Rohožník. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1450, keď sa spomína v českej listine „mýtne rarbosske“ (Varsik 1984). Ďalšie zmienky (1532 Rorbach; 1634 Rarboch;

1773 sloven. Rarpach, nem. Rachrbach, maď. Rarpach; 1808 maď. Rarbók, nem. Rohrbach;

Varsik 1984) len potvrdzujú, že názov má nemecký pôvod (das Rohr „trstina“; der Bach „potok“) s významom Trstinový potok (porov. názov Trstín (maď. Nádas), hydronymum Trsteník a pod.), používali ho však aj Slováci. Obec Rarbok bola v roku 1948 premenovaná na dnešný Rohožník (adj. rohožný < apel. rohož, rohoža „trstina, rákosie, šašina, šachor“, bot. Phragmites, Typha, Cyperus; ukrajinsky poгoзъ; v dnešnej slovnej zásobe slovenčiny sa už nezachovalo, resp. len ako názov výrobku z rohože>rohožka (ukr. rohóž(k)a); deriv. sufix -ík). Nemožno však vylúčiť názor, že pôvodným mohol byť slovanský, resp. slovenský názov súvisiaci s praslovanským rogozъ/rogoza „porast trstiny“, na ktorý sa nám doklad nezachoval. Doklad máme až na ponemčený názov, ktorý sa mohol utvoriť neskôr a používal sa až do 20. storočia (porov. Krško 2008, s. 198, Rohozná).

Rudava

Pramení pri obci Bílkove Humence, tečie najskôr východným, západne od obce Prievaly sa stáča juhozápadným smerom (cca 9 km od prameňa) a severne od Plaveckého Podhradia západným smerom. Ústi do rieky Moravy severne od obce Gajary. Varsik (1990) uvádza, že o rieke Rudava sa zo stredoveku nezachoval žiadny doklad. Prvú zmienku o rieke uvádza až z roku 1592 ako fluv. Rudaua. Šmilauer (1932) však uvádza zmienku o vodnom toku, ktorý rekonštruoval ako Rudava, už v roku 1271 ako ad venam Rouda (Bouda?) a de angulo Royda (Boyda?). Názov vodného toku motivovalo sfarbenie vody alebo dna (< adj. rudý „červený“,

praslov. rudъ, Machek (1957), porov. Šmilauer (1932), ďalšie doklady s inými sufixami (porov. Šuľhač 1998).

Literatúra:

HLADKÝ, J. 2004: Hydronymia povodia Nitry. Trnava: Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity, 294 s.

CHALOUPECKÝ, V. 1923: Staré Slovensko. Bratislava: Filozofická fakulta Univerzity Komenského, 444 s.

JANŠÁK, Š. 1986: Brány do dávnoveku. Bratislava: TATRAN, 200 s.

KOLLÁR, D., OVEČKOVÁ, J. & OVEČKOVÁ, M. 1996: Regióny bez hraníc. Slovensko-rakúske Pomoravie. Bratislava: DAJAMA, 213 s.

KOTT, F. Š. 1890: Česko-německý slovník zvláště grammatickofraseologický. Zv. 6. (D–N). Praha: Knihtiskárna Františka Šimáčka, 1220 s.

KRAJČOVIČ, R. 2005: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí  a miest. Bratislava: Literárne informačné centrum, 230 s.

KRŠKO, J. 2008: Hydronymia povodia Hrona. 1. vyd. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Fakulta humanitných vied, 351 s.

KUKLICA, P. 2000: Slovník stredovekej latinčiny. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 166 s.

LUTTERER, I., MAJTÁN, M. & ŠRÁMEK, R. 1982: Zeměpisná jména Československa. Slovník vybraných zeměpisných jmen s výkladem jejích původu a historického vývoje. Praha: Mladá fronta, 376 s.

MACHEK, V. 1957: Etymologický slovník jazyka českého a slovenského. Praha: Nakladatelství Československé akademie věd, 628 s.

MAJTÁN, M. (ed.) 1991-2000: Historický slovník slovenského jazyka. Zv. 1. (A–J; 1991), 2. (K–N; 1992), 3. (O–P pochytka; 1994), 4. (P poihrať sa – pytlovať; 1995), 5. (R–Š; 2000). Bratislava: Veda.

MAJTÁN, M. 1998: Názvy obcí Slovenskej republiky. Vývin v rokoch 1773 – 1997. Bratislava, Veda, 600 s.

MAREK, M. 2006: Cudzie etniká na stredovekom Slovensku. Martin, Matica slovenská, 519 s.

ONDRUŠ, Š. 2000-2004: Odtajnené trezory slov. Zv. 1. (2000), 2. (2002), 3. (2004). Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej.

SIČÁKOVÁ, Ľ. 1996: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov: Pedagogická fakulta v Prešove. Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 108 s.

STANISLAV, J. 1999: Slovenský juh v stredoveku. Zv. 1. Vydanie 2. Bratislava: Národné literárne centrum, 485 s.

STANISLAV, J. 2004: Slovenský juh v stredoveku. Zv. 2. Vydanie 2. Turčiansky Sv. Martin: Matica slovenská, 533 s.

ŠMILAUER, V. 1932: Vodopis starého Slovenska. Praha – Bratislava: Nákladem Učené společnosti Šafaříkovy, 564 s.

ŠPAŇÁR, J. & HRABOVSKÝ, J. 2003: Latinsko-slovenský/slovensko-latinský slovník. 7. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Mladé letá, 1222 s.

ŠUĽHAČ, V. P. 2008: Praslovjanskyj gidronimnyj fond: Fragment rekonstrukciji. Kyjiv: Nacionaľna akademija nauk Ukrajiny, Instytut ukrajinskoji movy, 368 s.

TYMČENKO, E. 2003: Materialy do slovnyka pysemnoji ta knyžnoji ukrajinskoji movy XV – XVIII st. Kniha 2. Kyjiv: Nacionaľna akademija nauk Ukrajiny, Ukrajinska viľna akademija nauk u SŠA, 512 s.

VARSIK, B. 1984: Z osídlenia západného a stredného Slovenska. Bratislava, Veda, 1984. 260 s.

VARSIK, Branislav: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10. – 12. storočí. Príspevok k etnogenéze Slovákov. Bratislava: Veda 1990. 184 s.

VAVERKOVÁ, I. (ed.) 1984: Nemecko-slovenský / slovensko-nemecký slovník. 7. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 912 s.

KROPILÁK, M. (ed.) 1977-78: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. Zv. 1. (A–J; 1977), 2. (K–R; 1977), 3. (S–Z; 1978), Veda, Bratislava.
ZÁVODNÝ, A. 2008(?): Vodné názvy slovenskej časti Pomoravia.