30. augusta 2014
 |
| Sološnickí alkáči v akcii. |
Len čo som dorazila busom do Sološnice, zamierila som rovno do krčmy Pod Roštúnom. Nieže by som bola až taká alkáčka, ale milujem tú rannú atmosféru, keď si roboši dopĺňajú hladinku pivom a borovičkou. Aj tak bolo. Spôsobila som síce svojou ženskou prítomnosťou na moment rozruch, ale o chvíľu už boli chlapi opäť v družnej debate. Kopla som do seba kofolu, kúpila horalku a vyrazila do kopcov po klasickej trase, ktorá začína žltou značkou.
 |
| Grahamový rožok s šunkovou penou. |
Kým som išla po žltej, bola to celkom nuda. Až od červenej, ktorá začína v úvode Sološnickej doliny to začalo byť zaujímavé. Keďže nie som žiadna veľká športovkyňa, ale skôr barová moľa, než som sa rozhýbala, chcelo to trocha premáhania. V kóte Pod Malou Vápennou sa už začínala dostavovať hypoglykémia, ako následok sladkých krčmových radovánok. Nastal čas doplniť sacharidy, ale v miernejšej forme. Aj s rožkom v hube je z Malej Vápennej celkom pekný výhľad.
Zlí kamaráti mi tvrdili, že ide o pohodovú túru pre unudené rodinky s deťmi, o čom by som mohla s úspechom pochybovať. Prevýšenie je prudké. Po pár metroch sa červená napája na zelenú, potom idete prakticky až na vrchol len cez les. Buky, buky, buky, dub, buky, dub, dub. Takže po ceste nečakajte nejaké vzrušujúce výhľady, musíte si počkať na vrchol. Kedysi vraj viedla na vrchol Vápennej aj cesta nad skalnatými zrázmi a okrem iného boli skaly veľmi obľúbeným miestom pre skalolezcov. Túto cestu však zrejme kvôli zvýšenej mortalite turistov uzavreli. Kúsok od miesta, kde sa stretá červená značka s žltou je vraj väčšinou uzatvorená
jaskyňa Haviareň (domáci ju volajú
Hevírňa). Z času na čas ju
sprístupnia, treba si to vystriehnuť. Súčasťou masívu sú aj prírodné rezervácie
Roštún a Klokoč, kde vraj žije vzácny
sokol rároh. Na vrchole som sedela vyše hodiny a nevidela som žiadneho, iba pár unudených jastrabov a myšiakov. Hore som sa zbytočne neponáhľala, takže cesta mi trvala niečo vyše dvoch hodín. Zopár úsekov bolo naozaj dosť strmých, čo môže byť najmä pri zimnom výstupe dosť nebezpečná makačka. Konečne na vrchole. Stojí tu betónový obelisk, na ktorý v roku 2006 primontovali malú rozhľadňu. Na hrote tohto falického symbolu tróni, ako inak, slovenský dvojkríž, a aby toho málo nebolo, na jeho vrchole viala aj slovenská zástava, ktorú tam nastokli asi nejakí preskakovači vatier. Na obelisku je niekoľko nápisov, jeden dokonca prudko filozofujúci (pozri nižšie).
Z vrcholu je pekný výhľad na juhozápadnú časť Malých Karpát a na kúseček Borskej nížiny.
Pri zostupe z hrebeňa, niekde pred Amonovou lúkou som skoro zinfarktovala, lebo som vyplašila obrovské stádo dupajúcich muflónov a v zápätí podo mnou prebehlo duniace stádečko diviačích lanštiakov. Je to tu prezverené, chcelo by to troška zregulovať, človek aby sa bál ísť si uľaviť do krovia.
Na antikorovej tabuľke je napísané (prepis aj s gramatickými chybami): ĎAKUJEM VŠETKÝM OBETAVCOM PRI VYNÁŠANÍ A MONTÁŽE ROZHLADNE - M. ŠTELLÁROVEJ, L. PAPEŽOVI, F. KONTARIKOVI, L. REČNÉMU, M. KVASŇOVSKÉMU, "OREXLREROVCOM" Z BRNA A PL. PODHRADIA. 5.-9. MÁJ 2006, J. PAPEŽ, 157 SOLOŠNICA.
Sofistikovaná nádoba na vrcholovú knihu a akési hlbokomyseľné múdro od W. V. Steindla (nepodarilo sa mi vygúgliť, kto to je, zrejme nejaký lokálny mudrc).
Naspäť som sa plánovala vrátiť cez Amonovu lúku a Plavecký hrad do Plaveckého Podhradia, ale pri Amonovej lúke som sa zapozerala na nejakých trampov, zamyslela a modrú značku minula. Vracať sa mi už nechcelo, tak som valila za šípkou gépéesky dolu kopcom pekným krasovým údolím, kde tu boli otvory v skalách, kdesi južne od Báborskej som natrafila dokonca na speleologický vchod do podzemných priestorov.
Na záver ešte zopár fototeaserov z najkrajších častí túry:
 |
| Výhľad z Vápennej na juhozápad, v pozadí druhý najväčší vrch Malých Karpát - Vysoká. |
 |
Hrebeň Vápennej.
 |
| Pokrútený dubček na hrebeni Vápennej. |
|
 |
| Pohľad z hrebeňa Vápennej na Pohanskú. |
 |
| Kamenná sutina v krasovom údolí pod Báborskou. |
Zlí kamaráti mi tvrdili, že ide o pohodovú túru pre unudené rodinky s deťmi, o čom by som mohla s úspechom pochybovať. Prevýšenie je prudké. Po pár metroch sa červená napája na zelenú, potom idete prakticky až na vrchol len cez les. Buky, buky, buky, dub, buky, dub, dub. Takže po ceste nečakajte nejaké vzrušujúce výhľady, musíte si počkať na vrchol. Kedysi vraj viedla na vrchol Vápennej aj cesta nad skalnatými zrázmi a okrem iného boli skaly veľmi obľúbeným miestom pre skalolezcov. Túto cestu však zrejme kvôli zvýšenej mortalite turistov uzavreli. Kúsok od miesta, kde sa stretá červená značka s žltou je vraj väčšinou uzatvorená jaskyňa Haviareň (domáci ju volajú Hevírňa). Z času na čas ju sprístupnia, treba si to vystriehnuť. Súčasťou masívu sú aj prírodné rezervácie Roštún a Klokoč, kde vraj žije vzácny sokol rároh. Na vrchole som sedela vyše hodiny a nevidela som žiadneho, iba pár unudených jastrabov a myšiakov. Hore som sa zbytočne neponáhľala, takže cesta mi trvala niečo vyše dvoch hodín. Zopár úsekov bolo naozaj dosť strmých, čo môže byť najmä pri zimnom výstupe dosť nebezpečná makačka. Konečne na vrchole. Stojí tu betónový obelisk, na ktorý v roku 2006 primontovali malú rozhľadňu. Na hrote tohto falického symbolu tróni, ako inak, slovenský dvojkríž, a aby toho málo nebolo, na jeho vrchole viala aj slovenská zástava, ktorú tam nastokli asi nejakí preskakovači vatier. Na obelisku je niekoľko nápisov, jeden dokonca prudko filozofujúci (pozri nižšie).
Naspäť som sa plánovala vrátiť cez Amonovu lúku a Plavecký hrad do Plaveckého Podhradia, ale pri Amonovej lúke som sa zapozerala na nejakých trampov, zamyslela a modrú značku minula. Vracať sa mi už nechcelo, tak som valila za šípkou gépéesky dolu kopcom pekným krasovým údolím, kde tu boli otvory v skalách, kdesi južne od Báborskej som natrafila dokonca na speleologický vchod do podzemných priestorov.
No comments :
Post a Comment