Vrchná hora pri Stupave

 1. časť: Pohľad do minulosti

Vrchná hora, niekedy označovaná aj ako sestra Devínskej Kobyly, je nevysoký kopec vzdialený juhovýchodne od centra Stupavy vzdušnou čiarou niečo vyše jedeného kilometra. Napriek tomu, že Vrchná hora zarastá drevinami, je odtiaľ stále krásny výhľad na Stupavu, Devínsku Kobylu a okolie. Ideálne miesto pre romantický večerný piknik pri západe slnka.

Pred 14 až 16 miliónmi rokov, teda v mladších treťohorách, vyzerala krajina okolo Stupavy samozrejme úplne inak ako dnes. Západné úpätie Malých Karpát obmývalo more. Strmé, skalnaté pobrežie postupne poklesávalo a bolo pozvoľna zaplavované morom. Vlny narážali na vápencové, prípadne žulové podložie a miestami zasahovalo zálivmi aj do pohoria. V zátokách sa z jemného piesku tvorili pláže (pozri obr. 2). Plytké, teplé a priezračné more poskytovalo výborné podmienky pre život. Žili tu lastúrniky, ulitníky, ustrice, morské ježe, koraly, machovky, červy, ale aj ryby, veľryby, žraloky, tulene, kraby, korytnačky a iné živočíchy. Niektoré lastúrniky plávali blízko pri morskej hladine. Otváraním a zatváraním svojich lastúr pripomínali poletujúce motýle. Tam, kde skalnatý breh vyčnieval do mora, boli podmienky pre život horšie. Ustrice si preto tvorili hrubšie schránky alebo sa viaceré pripútavali bližšie k sebe, aby tak odolávali sile morských vĺn. Lastúrniky rodu Lithodomus sa vďaka pílkovitému okraju svojej schránky mohli zavŕtavať do pobrežných skál (obr. 1). Povrch hornín tvoriacich morské pobrežie býva preto často rozvŕtaný dierkami od vŕtavých lastúrnikov, ale aj od červov a hubiek. Vyvŕtané chodbičky sú často vyplnené pieskom (obr. 1).

  Obr. 1  Lastúrniky rodu Lithodomus a navŕtané otvory v pieskovcovom substráte.

 Obr. 2  Rekonštrukcia mora pri Devínskej Kobyle (od Devína po Sandberg). Autor: Matej Halada, 2019. Zdroj: 3D model EUROSENSE, s.r.o.

Bohatý život bol počas mladších treťohôr určite aj na okolitej pevnine. Rástol tu ihličnato-listnatý les s borovicou, brezou, brestom, dubom. Vďaka teplému subtropickému podnebiu sa tu vyskytovali palmy, magnólie, cykasy, škoricovníky, ginká a sekvoje, žili tu primitívne kone a jelene, antilopy, nosorožce, mastodonty, opice a iné živočíchy.

Na ploche asi siedmich hektárov sa dnes vyskytujú unikátne a doposiaľ zachované porasty travinno-bylinnej vegetácie tzv. malokarpatských vinohradníckych pustákov. Sú to opustené vinice, na ktorých sa sformovali jedinečné stepné spoločenstvá (obr. 3). Južné svahy boli už od 16. storočia premenené na vinohrady. Tie mali rôzne názvy, väčšinou nemecké, čo svedčí o pôvode tamojšieho obyvateľstva. Časy, keď sa v území pestoval vinič, pripomína kaplnka zasvätená sv. Urbanovi, patrónovi vinárov, postavená na úpätí Vrchnej hory. Vrcholové partie a severné svahy v minulosti pravdepodobne slúžili ako obecný pasienok. Po znárodnení v päťdesiatych rokoch 20. storočia boli viaceré vinice rozparcelované a premenené na záhrady. Pozemky na samotnom úpätí Vrchnej hory sa stali družstevným majetkom ponúkaným do prenájmu. Keďže vinári nemali záujem investovať do vinohradov, ktoré by im boli zverené len do krátkodobého prenájmu, hektáre kedysi veľmi úrodných a kvalitných viníc spustli a zostali zanedbané.

  Obr. 3  Časť pustákov na juhozápadnom svahu Vrchnej hory. Vľavo vidno starý vinohradícky kôl vyrobený z agátového dreva.

Územie je hodnotné aj z hľadiska výskytu mnohých teplomilných druhov živočíchov, najmä hmyzu a iných článkonožcov. Početné skameneliny, ktoré tu môžme nájsť, sú cenným dokladom života v dávnej minulosti a robia tak z Vrchnej hory akési múzeum v prírode.

Z Vrchnej hory je ešte stále dobrý výhľad do okolia, najmä na Stupavu a priľahlú časť Borskej nížiny a Devínskych Karpát. Vrchná hora má však aj veľké ekologické predpoklady, aby sa stala “územím európskeho významu“ v súvislej európskej sústave Chránených území Natura 2000. Lokalita bola v minulosti vyhodnotená ako Významné botanické územie (IPA) v rámci projektu „Významné botanické územia v strednej a východnej Európe”. Ako to už na Slovensku býva,  bohužiaľ, výstavba nakoniec pravdepodobne zvíťazí nad zachovaním jedinečných prírodných hodnôt.

 Obr. 4  Letecká snímka Vrchnej hory z roku 2014. Červeným krúžkom je zvýraznená poloha kaplnky sv. Urbana
(zdroj: Zdroj: 2014 ©Seznam.cz, a.s., ©www.MicrosoftCorp., ©OpenStreetMap)

 Obr. 5  Na topografickej mape Vrchnej hory a okolia z roku 1955 vidno, že väčšiu časť lokality tvorili vinohrady.

Tip na trip: Výlet za Písaným kameňom

Približne kilometer severne od známej turistickej križovatky menom Kačín, nájdete v lese veľký balvan, na ktorom je vyrytý letopočet 1600 a štylizovaný erb mesta Bratislavy. Ku kameňu, ktorému sa ľudovo hovorí písaný (gramaticky správne by malo byť popísaný), sa dostanete buď z Kačína, alebo z druhej strany, teda zo Záhorskej Bystrice alebo Marianky. Záleží len na tom, koľko máte času a chuti sa prechádzať. Ak sa vyberiete z Kačína, vydajte sa po červenej značke smerom na Marianku. Popri ceste môžete vidieť viacero hraničných kameňov, zopár má na averze vytesané štylizované trojvežie a pod ním iniciály PV (Pozsony Város – v maďarčine Bratislava mesto).
Po chvíli prídete k rázcestiu s názvom Za Kačínom. Pokračujete kúsok ďalej po červenej značke a sledujete odbočku doprava, na úzku lesnú cestu. Odbočka nie je označená. Cestou, ktorá sa postupne stráca, prídete až na kraj rokliny zvanej Pavlečkovica. Tam sa dobre poobzerajte a určite nájdete zvalený písaný kameň. Ak sa chcete osviežiť, na dne rokliny sa nachádza malá studnička. Pre tých, ktorí majú GPS navigáciu, prikladám súradnice: 48.222460°N, 17.073020°E.
Miesto, na ktorom sa nachádza tento zaujímavý balvan, je označované na historických mapách už od 18. a 19. storočia ako Pisani kamen a na súčasných mapách ako Písaný kameň alebo Písané kamene. Ide o najstarší a najväčší prírodný hraničník v Bratislave z roku 1600, ktorý uvádza na mape z roku 1768 aj Andreas Frics ako Pisani kamen – Geschriebenen Stein N. P. 1600. 

Z histórie kameňa
Vznik Písaného kameňa má dlhú históriu. Roku 1593 sa znovu rozpútala po celej hranici s Tureckom Pätnásťročná vojna. Hlavnými účastníkmi sa stali Turecko a Uhorsko. V blízkosti Bratislavy sa odohrávali kruté boje, v ktorých sa vyznamenal Mikuláš Pálfi. Tento významný feudál a verný prívrženec Habsburgovcov rýchlo postupoval na rebríčku hodností a slávy a zakrátko získal v okolí Bratislavy obrovské majetky jednak odmenou, jednak sobášom. Ako dedičný župan bratislavský a veliteľ hradu, ale aj držiteľ pajštúnsko-stupavského panstva, prišiel do hraničného sporu s mestom. Spor musel nakoniec vyriešiť sám cisár Rudolf II. Definitívne rozriešenie však padlo až tri mesiace po Mikulášovej smrti. Listinou z 1. septembra roku 1600 sa panovník priklonil na stranu mesta. V sedemstranovom opise sporu, chotára a mien účastníkov komisií sa nachádza i údaj o hraničnom kameni, ktorý bol v chotári osadený. V Monografii mestskej časti Bratislava-Nové Mesto [2] sa píše: Mikuláš Pálfi... ako dedičný župan bratislavský a veliteľ hradu, ale aj držiteľ pajštúnsko-devínskeho panstva, došiel do hraničného sporu s mestom. Tento napokon musel vyriešiť sám cisár Rudolf II. Ako pevnú hranicu v horskom teréne určil skalný balvan, do ktorého vytesali znaky sporných strán a letopočet 1600. Skalisko nazvali neskoršie Písaný kameň.

Označenie tohto skaliska sa stalo takým pojmom, že podľa neho nazvali termínom Pisani kamen v polovici 18. storočia celý záhon Záhorskej Bystrice (Pozsony Bestercze) na hranici so starou Bratislavou, kde sa tento kameň nachádzal a stále nachádza. V starej nemčine označovali toto skalisko ako Geschribenen Stein, Geschribner Stein alebo Geschribenen Berg-Stein, maďarské pomenovanie nebolo zaznamenané. 
Pre svoju historickú hodnotu sa Písaný kameň dostal v roku 2008 aj na Evidenčný list pamätihodností mesta (číslo NoM-1A-18). Vzhľadom na vročenie 1600 ide o najstarší a najzaujímavejší hraničný kameň starej Bratislavy. Jeho histórii sa venoval najmä Otto Došek – znalec Bratislavy a autor viacerých turistických sprievodcov. Historické údaje o Písanom kameni pochádzajú z jeho článku [4] a z čerstvej štúdie Thurza a Jančoviča [1].
Písaný kameň tvorí súčasť starej hraničnej línie končiacej sa hraničníkmi HK_15 až HK_21 PV na Kačíne. Ide o niekoľkotonový kameň zo svetlého granodioritu, ktorý ako hornina práve na tomto mieste vychádza na povrch v podobe skupiny balvanov ležiacich pred vrcholom južného svahu plytkej dolinky medzi Hrubým vrchom a Hrabovinou. Písaný kameň a dolinka pod ním sú obľúbenou zastávkou turistov, ktorí v dolinke táboria a niekedy dokonca bivakujú priamo pri Písanom kameni. Vlastný Písaný kameň je jediný voľne ležiaci balvan, a práve na ňom sú najzaujímavejšie a najdôležitejšie znaky, podľa ktorých získal aj svoje meno.

Na širokej hornej ploche kameňa, ktorý sa mierne zvažuje smerom do doliny, je najnápadnejšie vročenie 1600, orientované „dolu hlavou“, má dĺžku 76 a výšku 26 cm. Do kameňa ho nechal vytesať cisár Rudolf II., ktorý výnosom z 1. septembra 1600 stanovil tento kameň ako pevnú hranicu, čím ukončil spor medzi Bratislavou a Mikulášom Pálfim (Pálffy) o hraničnú líniu (v spore sa priklonil na stranu mesta). V sedemstranovej listine napísanej v latinčine sa uvádzajú mená a hodnosti hraničných komisárov, obsahuje podrobný opis vytýčenej hranice a údaj o najdôležitejšom hraničnom kameni: Sama táto skala nech sa ponechá ako jedenásty hraničný kameň a na znamenie nespochybniteľného hraničného kameňa nech sú vytesané znaky nášho mesta Bratislavy (v origináli Posomen) a nebohého Mikuláša Pálffyho, spolu s menami protinavrhovateľov Juraja Drasu (Georgy Drasa), stupavského provízora, a Mateja Partingera (Mantis Paringeri), mešťanostu mesta Bratislavy. Na východnú stranu Písaného kameňa potom vytesali štylizované znamenie erbu Bratislavy – trojvežie s rozmermi 40×35 cm, ktoré má povytiahnutú mrežu brány s rozmermi 13×15 cm. Vzhľadom na plochú stranu balvana sa znamenie mesta nachádza v  šikmej polohe. Na opačnej, západnej strane, je vytesaný pálfiovský erb (jeleň vyrastajúci z kolesa) s iniciálami N a P (Nicolai/Nicolaus Pálffy) po stranách (pozri obrázok). Umiestnený je tesne nad zemou, napoly ho zakrýva zemina a lístie. Vzhľadom na plochú stranu balvana je vytesaný kolmo.

Nezvyčajnú polohu balvana a vytesaných znakov na jeho povrchu si všimol aj O. Došek, ktorý to vysvetľuje tak, že roku 1834 boli lesy v okolí Kačína silne poškodené pravdepodobne víchricou a následnými vývratmi a polomom, takže asi vtedy sa aj balvan poškodil a zvalil nabok. Hoci o tom, či tento niekoľkotonový kameň vyvrátila víchrica a následný polom, možno diskutovať, zo vzájomnej polohy vročenia 1600 na hornej strane kameňa a polohy oboch erbov na jeho bočných stranách sa dá usudzovať, že tieto znaky doň kamenári vytesali, až keď ležal na zemi. Ak by totiž kameň pri tesaní znakov stál vo vzpriamenej polohe, museli by byť všetky znaky v jednej rovine – erby na bočných stranách by museli smerovať tam, kam smeruje vrchol vročenia 1600 na veľkej hladkej ploche. Obidva bočné znaky však zvierajú s rovinou vročenia na hornej ploche kameňa a aj s vodorovnou rovinou takmer pravý uhol, čo slúži ako indícia, že pri ich tesaní ležal kameň takmer vodorovne na zemi. Okrem toho je veľmi pravdepodobné, že aj letopočet 1600 tesali do kameňa až vtedy, keď už ležal v približne vodorovnej polohe. Kamenár naň mohol jednoducho vyliezť a v podrepe či kľačiac do kameňa vytesal potrebné číslice. A je tu aj ďalší argument: Prečo by niekto tesal znaky tohto typu kolmo na rovinu pohľadu pozorovateľa? Do všetkých hraničníkov sa znaky tesali tak, aby po vztýčení kameňa boli v ľahko čitateľnej polohe – v rovine očí pozorovateľa.

Písaný kameň leží v súčasnosti na svahu mierne sa skláňajúcom na sever, takže očividne sa zo svojej pôvodnej polohy trochu zošmykol a zaboril do pôdy; preto je západná, „pálfiovská strana“ balvana tesne nad zemou, resp. zakrytá napadaným lístím. Kameň v podloží, z ktorého sa Písaný kameň o kúsok zošmykol, stále spočíva pod ním a jeho sfarbenie sa takmer zhoduje so sfarbením spodnej strany Písaného kameňa. Pokiaľ ide o vytesanie pálfiovského erbu na západnej strane kameňa, zástupca Pálfiovcov by určite nesúhlasil s tým, aby kamenári vytesali erb zemepána tesne nad zemou, kde by ho nikto nespozoroval; toto konštatovanie znovu podporuje názor, že Písaný kameň sa zošmykol zo svojej pôvodnej vodorovnej polohy, keď jeho severná časť bola v určitej výške nad okolitou pôdou.
Ďalším znakom na Písanom kameni je triangulačný krížik a číslo 14 (obrázok vyššie), ktoré doň vytesali až niekedy v 19. storočí. Tento balvan totiž súčasne slúžil ako 14. kameň na hraničnej línii medzi Záhorskou Bystricou a Lamačom,ktorej číslovanie sa začína hraničníkom HK_0 v Hornej Mlynskej doline pri Vydrici a končí sa na Kačíne hraničníkom č. 21 PV. Hraničníky tejto línie, prebiehajúcej zväčša po vrchole Hraboviny a platnej aj v súčasnosti ako hranica medzi Bratislavou a Záhorskou Bystricou, sa zachovali a Písaný kameň je jej súčasťou. O čase, keď Písaný kameň padol zo svojej pôvodnej polohy, vieme iba toľko,  že to muselo byť pred rokom 1600. Vtedy boli jeho tri strany využité na vytesanie znakov už zvetrané (horná plocha s vročením je takmer hladká), jeho južná plocha smerujúca k susednému kameňu s vytesanými iniciálami MP a CT je veľmi členitá a oveľa menej zvetraná. Očividne je to plocha, na ktorej balvan pôvodne stál, resp. sa vylomil z podložia. Táto indícia naznačuje, že balvan bol pôvodne takmer vzpriamený – so zaobleným hrotom smerujúcim nahor. Pritom nemožno vylúčiť, že sa vylomil z „podstavca“, ktorým mohla byť skala stojaca približne dva až tri metre za ním. Jej málo zvetraný, nepravidelný povrch približne zodpovedá nepravidelnej ploche na „spodnej“ (južnej) ploche Písaného kameňa. Určité nejasnosti vyvoláva aj jeden z dvoch párov iniciál spomínanom kamennom susedovi Písaného kameňa. Hoci iniciály MP (s výškou 16 cm a šírkou 30 cm) sú zrejme skratky mena a  priezviska Mateja Partingera, iniciály prekrývajúcich sa  písmen CT (s rozmermi 12×9 cm) nesúhlasia s menom Jána Drasu, uvádzanom vo výnose Rudolfa II. Ak by sme aj pokladali písmeno C za nepodarok mieneného písmena G (Georgy = Juraj), písmeno T je celkom nepatričné. Vysvetliť by sa to dalo iba tak, že v listine došlo k omylu a priezvisko dotyčného muža znelo správne Trasa. Zmýliť sa však mohol aj kamenár, ktorý tieto iniciály vytesával. Nesedí však celkom ani poloha iniciál CT, ktoré sú doslova natlačené na iniciály MP a sú aj oveľa menšie, takže budia dojem, že boli tesané dodatočne a na kameni už nebol dostatok vhodného miesta. Nemožno však vylúčiť, že ide o iniciály ďalšej osoby (autorská značka zaangažovaného kamenára?), ktorú listina cisára Rudolfa II. neuvádza. Navyše si treba uvedomiť, že iniciály Mateja Partingera neboli vytesané priamo do Písaného kameňa s číslicou 1600, ale do jeho južného suseda (ktorý však mohol byť jeho podstavcom). Tieto záležitosti sa však už sotva niekedy podarí vyriešiť.

________________
Použitá literatúra:
[1] Thurzo, Milan – Jančovič, Pavol. 2017: Historické hraničné znaky a Písaný kameň na bratislavskom Kačíne. Pamiatky a múzeá, 1: 13-20.
[2] Došek, Otto – Borovský, Dušan. 1998: Monografia mestskej časti Bratislava-Nové Mesto. Bratislava: Miestny úrad Bratislava-Nové Mesto.
[3] Horváth, Vladimír. 1990: Bratislavský topografický lexikon. Tatran, Bratislava.
[4] Došek, Otto. 1995. Nemý svedok dávneho sporu: Balvan medzi Pálffym a Bratislavou. Historická revue, Vol. 6, č. 6.

Mapujeme krčmy: Komunal (Stupava)

Ďakujem chalošom zo združenia Kam na pivo
za dočasné poskytnutie fotiek.

Piváreň a hudobno-zábavný klub Komunal nájdete v centre Stupavy na Hlavnej ulici č. 40, vo dvore bývalých mestských komunálnych služieb a priestoroch bývalého Keo baru. V klube ponúkajú pravidelne pivá z miestneho pivovaru Stupavar (11-tečka, Jantar, Ďumbeer, FestivAle a iné), ale aj pivá z remeselných pivovarov, napr. skvelé pivá holíčskeho pivovaru Wywar. Ešte stále tu, bohužiaľ, čapujú aj Svijany, ktoré sú však už niekoľko rokov sotva piteľným pivom. To len pre informáciu konzervatívnejším pivárom, ktorí uprednostňujú pivá plzenského typu. Okrem pív vám tu čapnú piteľné doľanské víno, kofolu, pripravia domácu limonádu z Herbert sirupov, kávu či iné teplé nápoje, studené jedlá, oblažia viac-menej kvalitnou minoritnou reprodukovnou hudbou, koncertmi či občasnými filmovými večermi. Môžete si zahrať stolný futbal, alebo len tak tupo čumieť do mobilu či notebooku, pretože wifinu tu majú. Kapacita je približne 120 miest na sedenie.

V interiéri sa nefajčí. Od jari do jesene sa sedí na dvore pod veľkými platanmi, je tu aj detské ihrisko, čo mizantropi, túžiaci po popíjaní v tichom prostredí, isto neocenia. Takisto neocenia najmä piatkové a sobotňajšie večery, keď obsluha vlastne neexistuje a musíte sa nedôstojne o pivo doprosovať pri pulte a postrkovaní neurotickým davom znášať odér stresových hormónov miešajúci sa s lacnými kolínskymi. Treba však zdôrazniť, že napriek tomu, že to dievčatá nemajú za točkou ľahké, väčšinou všetko zvládajú s úsmevom a piesňou na perách. Jednoducho, baby komunálne sú fasa.
Veľkou prednosťou Komunalu je, že je to jediný podnik v Stupave, ktorý je otvorený do hlbokej noci.

Otváracie hodiny:
Pon: 16:oo - 24:oo
Utr: 16:oo - 24:oo
Str: 16:oo - 24:oo
Štv: 16:oo - 24:oo
Pia: 16:oo - 04:oo
Sob: 16:oo - 04:oo
Ned: 16:oo - 23:oo

GPS: 48.27249, 17.03202

Staré duby nad Stupavou — svedkovia zaniknutého lesného hospodárenia

Niečo vyše jedného kilometra východne od bývalého Kolhúfskeho majera (Karolovho dvora) je oblasť s chotárnym názvom Starý salaš, na mapách z 50. rokov ako Pomperdák (na dolných obrázkoch je vyznačená červenou linkou, modrá a žltá linka sú turistické značky). Zaujímavá je najmä tým, že tu doteraz stojí viacero mohutných starých dubov. Viaceré majú približne 200 rokov, takže je isté, že niektoré z nich kedysi ocikával možno aj ktosi z grófskeho rodu Károlyiovcov. Miesto, o ktorom píšem, je zaujímavým a dnes vlastne aj vzácnym svedectvom lesného hospodárenia v minulosti. Hneď vysvetlím prečo. V minulosti, presnejšie od neskorého stredoveku až do prelomu 19. a 20. storočia, existovali tri hlavné typy lesného hospodárenia — tzv. nízky, stredný a pastevný les.

Obr. 1 a 2.  Oblasť s chotárnym názvom Pomperdák (Starý salaš) na súčasnej leteckej snímke a na ortofotomape z roku 1950. Vidno, že les bol na prelome 40. a 50. rokov rozvoľnený, presvetlený, parkového charakteru.

Nízky les (výmladkový les, pňovina)
Tento typ lesa je vlastne jednovrstvový les, ktorý vznikol z pňových výmladkov, preto sa mu hovorí aj pňovina.
Rúbal sa v pomerne krátkych intervaloch: raz za 5–30 rokov sa kmienky vyrastajúce z pňov vyrúbali (sekerou to išlo lepšie, než rúbať mohutné stromy, na palivové drevo to bolo jedno, resp. často aj výhodnejšie). Z pňov, ktoré potom zostali stáť na presvetlených miestach, opäť vyrastali takzvané výmladky. Takto sa obhospodarovali najmä hraby, duby, lipy, zriedkavejšie buky a na vlhkých miestach aj vŕby. Nízke lesy boli teda najmä zdrojom palivového dreva. Neskôr tento typ hospodárenia ustupoval, so zvyšujúcim sa dopytom po rozmernejšom stavebnom dreve a s rozšírením kamenného uhlia ako paliva. Ešte v dvadsiatych rokoch 20. storočia na Slovensku zaberal nízky les okolo šesťdesiat tisíc hektárov. Dnes sa s aktívne obhospodarovaným nízkym lesom nestretneme, môžeme vidieť len jeho prestarnuté pozostatky v podobe kmeňov vyrastajúcich z jedného miesta (tzv. polykormóny).

Stredný les
Väčšina územia pri Stupave, o ktorom je reč, bola pravdepodobne obhospodarovaná týmto spôsobom. Svedčia o tom mohutné solitérne stromy, najmä duby.

Stredný les sa skladá z dvoch hlavných vrstiev (poschodí) — v najnižšej časti nájdeme pňové výmladky, ktoré sú zdrojom palivového dreva a horné, vyššie poschodie, tvoria roztrúsené rôzne staré, ale vysoké stromy, tzv. výstavky. Tie sú jednak zdrojom semien pre okolie, ale aj zdrojom stavebného materiálu. Pri každom výrube spodného poschodia sa ponechala určitá časť stromov (hlavné tie, ktoré mali pekný, teda rovný a pravidelný vzrast). Spodné poschodie sa rúbalo v intervaloch 15—50 rokov. Boli to najmä dobre zmladzujúce svetlomilné dreviny, ako dub, lieska alebo hloh, ale aj tieňomilné druhy, napríklad javor, hrab, brest či lipa. Dodržiavalo sa pravidlo, že na hektár lesa treba pri výrube ponechať 5—20 jedincov. Takéto lesy sa na Slovensku vyskytovali najmä v nížinách, najmä na vlhších stanovištiach, ako takzvané tvrdé lužné lesy (tvrdé sa nazývajú podľa prevažujúcich drevín s tvrdým drevom), ich zvyšky môžete nájsť v prírodnej rezervácii Horný les, neďaleko obce Vysoké pri Morave. Hospodárenie typu stredného lesa však existovalo aj v pahorkatinách, nepochybne aj v časti lesov nad Stupavou. V centrálnej a južnej časti územia môžete aj dnes vidieť v lese medzi rôznymi pokrútenými menšími stromami stáť mohutné, staré duby s viac-menej rovnými kmeňmi a mohutnou korunou — ide o bývalé výstavky, teda najživotaschopnejšie stromy mohutného vzrastu, ktoré boli ponechané v poraste ako generačné, ale napríklad aj kvôli produkcii žaluďov pre ošípané, ktoré sa v lesoch takisto kedysi bežne pásli (pozri nižšie).

Pastevný les
V rannom stredoveku sa dobytok (kravy, ošípané) neustajňoval, choval sa na voľno, to znamená, že sa slobodne túlal po okolitej krajine, ktorú predstavovali najmä riedke lesy. Prikrmoval sa a zaháňal do ohrád iba v zime [2].
Je známe, že zvieratá likvidujú zmladzujúce sa stromy a kry, pričom si vyberajú ľahko prístupné dreviny a tie, čo sú chránené napríklad tŕnitými krami, nechávajú nepovšimnuté. Výsledkom je riedky, presvetlený les, ktorý vyzerá podobne ako takzvaný anglický park. V takýchto lesoch sa tiež stromy osekávali, ale len vo vyšších častiach, takže dobytok na mladé, chutné výhonky nedosiahol. Keď výhonky dostatočne podrástli, osekali sa a skrmovali dobytku ako tzv. letnina. Lesná pastva bola spätá aj s výmladkovým hospodárením (nízkym lesom), miestami prevažovalo jedno alebo druhé hospodárenie. Výsledkom pastevného hospodárenia je teda rozvoľnený porast, v ktorom sa darí celému radu rastlín, staré, rozpadajúce sa duby sú útočiskom pre desiatky druhov hmyzu, vtáky hniezdiace v dutinách, ako denné úkryty pre netopiere a podobne.

Bývalý (prestarnutý) pastevný les
pri Stupave.

Zachovalé pastevné lesy už na Slovensku ani v Čechách v podstate nenájdeme, výnimkou môže byť rezervácia Panónsky háj v svätojurskom Šúri, niektoré spontánne vzniknuté a následné pasené lesy napr. vo vojenských priestoroch, alebo zvernice (obory). V zverniciach je však koncentrácia zveri taká vysoká, že kvôli ohryzu chýba ďalšia generácia stromov a na väčšine ich územia takmer chýba bylinný podrast. Aj v dnešnej krajine vieme však ešte stále rozpoznať zvyšky pastevných lesov, časť stredného lesa nad Stupavou sa s veľkou pravdepodobnosťou využívala na pasenie ešte začiatkom 20. storočia. Sú to tie časti lesov, kde medzi relatívne mladými stromami (väčšinou hrabmi) stoja skutočne mohutné duby, nevidno tu teda zvyšky po výmladkovom hospodárení.
































Pastva v lesoch sa postupne obmedzovala už v 18. storočí, keď na základne tereziánskych výnosov vzniklo regulované lesníctvo, výnimočne sa však na niektorých miestach zachovala až do počiatku 20. storočia, až po druhej svetovej vojne bola definitívne zakázaná a v lesoch sa páslo len “na čierno”, najmä v noci. Zvyšky pastevných lesov existovali v okolí Stupavy ešte pred druhou svetovou vojnou, o čom svedčia aj letecké snímky z roku 1950, na ktorých dobre vidno parkový ráz krajiny v oblasti (obr. 2).

Pasenie ošípaných
O niečo dlhšie (niekde až do 40. rokov 20. storočia) sa v dubových a bukových lesoch (silvae fructuosae) pásli ošípané na popadaných žaluďoch či bukviciach. Pastieri pomáhali sviniam dostať sa k žaľudom aj tým, že ich palicami obúchavali zo stromov (obr. dole). Najrozšírenejší bol takýto typ vykrmovania využívaný v stredoveku, kde sa ošípané pásli na kráľovských a cirkevných majetkoch. Išlo o starú a veľmi úspešnú techniku pri výkrme veľkého množstva svíň. Predpokladá sa, že sa začala využívať už v neolite, teda v časoch domestikácie svine. Čriedy sa do lesov vo veľkom vyháňali spravidla na jeseň, začínalo sa v septembri alebo októbri a končilo v novembri až decembri. Treba upresiť, že inak sa páslo aj po celú vegetačnú sezónu, len menej intenzívne - svine sa mimo jeseň pásli aj na tráve, korienkoch, hľuzách a hubách, okrem toho sa prikrmovali zvyškami po žatve, strukovinami či pivovarským alebo domácim odpadom.

Zhadzovanie žaluďov alebo bukvíc bolo súčasťou pastvy ošípaných nielen

v stredoveku. 

Obraz E. Majscha z roku 1903 

svedčí o tom, že pastva svíň v lesoch 

u nás existovala ešte minimálne 

začiatkom 20. storočia. 

Do obdobia tereziánskej lesnej regulácie spadá aj počiatok zmeny pôvodne zmiešaných lesov s vyššie menovaným rôznorodým typom obhospodarovania na dnešné vysokomenné bukové, smrekové či iné monokultúry (tzv. vysoký les).

Zvyšky historického lesného hospodárenia sú dnes teda už vzácnym dokladom bývalého hospodárenia v našich lesoch. Na rozdiel napr. od architektonických historických pamiatok sa však nedajú zakonzervovať a zachovať ako historické pamiatky pre ďalšie generácie. Je tu však možnosť obnoviť aspoň vybrané časti lesov a premeniť ich na stredný, prípadne pastevný les, podobne ako sa to darí v Anglicku (obr. dole), Nemecku, Rakúsku alebo v poslednej dobe aj v Českej republike (napr. Krumlovský les alebo Hodonínska dúbrava na južnej Morave). Takýto typ hospodárenia však u nás naráža na odpor vlastníkov lesov, ktorí väčšinou kvôli čo najväčšiemu zisku preferujú vysoký a zapojený les.

Pastva v lese bola bežnou, ale prísne regulovanou formou tradičného hospodárenia. Pastevný les vo východnom Anglicku. Foto P. Szabo.

Použitá literatúra

[1] Dvořáková D. a kol. (2015) Človek a svet zvierat v stredoveku. Veda, vyd. SAV, Bratislava, 572 pp.
[2] Kolář F., Matějů J., Lučanová M., Chlumská Z., Černá K., Prach J., Baláž V. & Falteisek L. (2012) Ochrana přírody z pohledu biologa: Proč a jak chránit českou přírodu. Dokořán, Praha, 213 pp.

Bistro Duňaška - nenápadný azyl v Máste

Budú to už tri roky, čo v Máste zanikla (možno zbytočne) krčma Pentagon, miestnym známa skôr ako Granec, resp. U Granca.
3. marca roku 2014 využilo našťastie uvoľnenú podnikateľskú niku Bistro Duňaška. A povedzme si na rovinu, že to bola dobrá multi-kulti voľba. Napriek malému priestoru sa tu totiž s mástskym vidieckym živlom prelína pach plebejských ukrajinských samcov, cigaretového dymu, rozlievaného levického vína a českého Fernetu. Aby toho nebolo málo, na stene je veľká fototapeta Havany, takže štamgasti vyzerajú, akoby sedeli na slnkom zaliatom bulvári (pozri foto). Sudové víno je skutočne dobré, pivo (momentálne budějovický Pardál) má ideálnu teplotu a cenu, fafrnkom tu kúpite sladkosti, sebe cigy, prípadne rozličné periodiká, na ktoré však nebudete mať čas, lebo atmosféra "bistra" vás rýchlo pohltí.
Na tento ostrovček pozitívnej deviácie som zablúdila vlastne náhodou, keď som sa chcela rehydratovať po vyčerpávajúcom nákupe ruží a byliniek v oproti situovanom záhradníckom centre.
Pôvodne som plánovala, že si dám len minerálku, prípadne, ako najväčšiu zvrhlosť, kofolu, ale atmosféra Duňašky ma opantala natoľko, že som tam prežila tri krásne hodiny svojho života a tých zvrhlostí bolo na koniec viac, ako by som si predstavovala aj v tých najbujnejších postalkoholových snoch. Nikotinistov iste poteší, že krčma je fajčiarska, takže sviatočné drahé topíky nechajte radšej doma a natiahnite na seba staré vyťahané tričko z H&M a pracovné rifle.

Ak patríte aspoň medzi príležitostných pijanov, problém perzistencie vášho triezveho stavu bude v tom, že majiteľka či prevádzkarka Duňašky je neskutočne charizmatická žena, z ktorej tryská životný optimizmus všetkými funkčnými pórmi. Po pol hodinke si ani neuvedomíte, že už v sebe máte tri pivá a dva Fernety. Nie je vôbec ťažké sa s ňou zakecať už len pri pulte tak, aby ste mali pocit, že ju poznáte minimálne sto rokov. V tej eufórii citov, pocitov a radosti som sa jej ani nestihla spýtať, ako vznikol názov krčmy. Teraz môžem len špekulovať, či meno pochádza z Višňového sadu A. P. Čechova, prípadne Gogoľovej Ženitby, alebo Michalkovovho Barbiera sibírskeho. Ale, je dosť možné, že sa tak volá len majiteľkin milovaný pes alebo andulka. 

Isté je, že takáto krčma dávno chýbala nielen v Máste a ja pevne dúfam, že majiteľku to neprestane baviť, lebo ona je tá femme fatale povestnej Mástskej pohostinosti. Teším sa na ďalšie rehydratácie a reči s místními, pretože v tejto preintelektualizovanej snobsko-vychcanej dobe je Bistro Duňaška skutočne maximálne bezpečným ostrovom pre zvyšky vašej doráňanej psychiky.
Krčmičku nájdete na Hviezdoslavovej ulici č. 73 oproti záhradníctvu Agroservis, resp. neďaleko autobusovej zastávky.

Záhorácke veduty

Kto by náhodou nevjedzeu, tak veduta je vecný, topograficky presný maliarsky alebo grafický záznam, napríklad výseku krajiny, či pohľadu na mesto. Veduty boli rozšírené najmä v 17. až 19. storočí, postupne boli nahrádzané fotografiou.

Pravdepodobne v súvislosti so zvýšeným záujmom o krajinu a okolie Prešporka v prvej polovici 19. storočia, sa grafik J. A. Lántz rozhodol vytvoriť a vydať svoj album Dvadsať malebných pohľadov z Prešporskej stolice ako návod na cestu popri Karpatoch. Použil pritom modernejšiu grafickú techniku litografie, ktorej výsledné stvárnenia pôsobili aj bez dodatočného kolorovania takmer ako kresba a mohli byť teda predávané za nižšiu cenu. Zachovali sa nám aj kolorované exempláre, hoci v menšom rozsahu, takže tento autorov odhad sa ukázal ako správny. Ako napovedá názov albumu, išlo o vizuálne podnety či „sprevádzanie“ divákov v úlohe návštevníkov zobrazených lokalít.
Lántz sa pritom vydal popri Karpatoch z oboch strán, pričom od Záhoria vytvoril pohľady na Medené Hámre pri Borinke, Borinku a hrad Pajštún, Borský sv. Mikuláš a dva pohľady venoval Plaveckému Podhradiu – obci a hradu. Z opačnej, východnej strany Malých Karpát, zobrazil mestečká sv. Jur, Pezinok, Modru, Častú, hrad Červený Kameň a jeho okolie a Smolenice s ruinami Smolenického hradu. Na ostatných grafických listoch Lántz zobrazil mesto Prešporok respektíve jeho blízke okolie. Lántzovi sa v albume podarilo priniesť autonómny pohľad na tú-ktorú lokalitu a vo všetkých spolu zároveň vytvoriť príťažlivý obraz záhoráckej a malokarpatskej krajiny.

Pohľad na Borinku z juhu (r. 1826, približne od horárne Santoberk, dnešnej Chaty Pod vrchom). Na pravo od hradnej zrúcaniny vidno z väčšej časti pravdepodobne kvôli pastve odlesnený vrch Kozlisko. V popredí mladá žena s košíkom na lesné plody, za ruku drží chlapčeka, vpravo dole desaťčlenné stádo kráv s pastierom - milé drobnosti, z ktorých možno neskôr čerpali inšpiráciu inzitní krajinkári.

Pohľad na Medené Hámre pri Borinke, 1827, farebná litografia. 

Detail z predchádzajúcej veduty. V pravom dolnom rohu vidíme troch zberačov dreva so psom - dvoch mužov a ženu, ktorá nesie otep dreva na hlave. Ešte aj v 19. storočí bolo povolené nižším sociálnym vrstvám zbierať v panských lesoch len určité množstvo na zemi ležiaceho dreva. 

Pohľad na Plavecké Podhradie z hradu, 1827. Vpravo pod obrazom: Jos. Lantz 1827, vľavo pod obrazom Detrekó várallya Ort Blasenstein. Dole v strede: Preszburger Comitat Lithogr.und zu haben bey Jos.Trentsensky in Pesth u.Wien.

Literatúra
Čičo, M. 2016: Oddychové a výletné miesta Prešporka koncom 18. a v prvej polovici 19. storočia v kontexte rozvoja krajinárstva. Forum Historiae, roč. 10, č. 2, s. 111-137.

Pôvod názvu Stupava

Stupava so po prvý raz spomína v listine z roku 1271 ako terram castri de Ztumpa (Stomffa). To však neznamená, že na mieste dnešného mestečka bolo predtým pusto, pobehovali tu len stáda praturov a líšky tu dávali dobrú noc. Rok 1271 je len exaktným historickým potvrdením faktu, že v tejto dobe už bola Stupava osídlená.

Výsek mapy z obdobia 1. voj. mapovania (1763-1787).

Viacerí bádatelia, vychádzajúc z pôvodného názvu mesta, ktoré sa zachovalo vo forme Stompfa, usudzujú, že existovalo už v 10. storočí, pretože v názve je zachovaná starobylá slovanská nosová koncovka oŋ, ktorá sa v 11. storočí z nášho jazyka vytráca (pozri aj nižšie).
Denazalizovanú nosovku oŋ (oŋ>um>u) prevzali a v názve neskôr zachovali aj Maďari. Názov má teda slovanský pôvod. Stanislav (1999) uvádza, že Š. Kniezsa vidí v názve Stomfa jediný doklad prítomnosti Maďarov v údolí Moravy v 11. storočí. Prevzatie miestneho názvu neznamená to, že obyvateľstvo obce bolo maďarské, ale niet pochybností ani o tom, že pri Morave boli maďarské hraničné stráže (porov. ojkonymum Sekule, podľa staromaďarského kmeňa Sikulov). Oblasť Stupavy je historicky známa, pretože už v 1. až 2. storočí je v týchto miestach dokázaná existencia rímskej vojenskej stanice, neskôr tu vznikla osada Stupa (Lutterer a kol. 1982). Varsik (1984) sa nazdáva, že pôvodný názov mohol byť StoNpava a predpokladá takýto vývin názvu: StoNpava>maď. Stompa>Stomfa a Nemci pri prevzatí názvu už mohli byť ovplyvnení aj maďarskou formou názvu. Etymológia názvu vychádza z praslovanského stoŋpa (z toho sloven. stupa) <z germ. stampas významom „drevená nádoba vydlabaná z kmeňa stromu, v ktorej sa piestom drvili rôzne plodiny, ale v hutiach aj ruda“; prenesením významu aj „palica na valcovanie súkna vo valche“ (Machek 1957). V starej slovenčine má slovo stupa tiež viacero významov: „zariadenie na spracovanie vlnených tkanín, valcha; zariadenie na drvenie, roztĺkanie rudy, zrna pri robení krúp, kaše, drvenie a lisovanie semena pri získavaní oleja; nástroj na pučenie hrozna pred lisovaním“ (porov. Krško, 2008, Stupka); porov. takisto heslo stopъ (>stopa v jednom z významov v ukrajinských dialektoch ostrie pluhu, čomu zodpovedá význam drvenie a pod.; Šuľhač 1998). V tejto súvislosti možno spomenúť, že severne od Stupavy sa nachádza ložisko bahenných železných rúd, ktoré využivali už Kelti (doba laténska). Tieto ložiská využívali aj Slovania, ktorí žili v 10. Storočí v oblasti dnešnej Stupavy.

Ďalšie zmienky o Stupave: 1280 Uztumpa (Stanislav 2004), 1288 in villam Stumpa, 1326 castrum Ztumpa, Stamfa (Stanislav 2004), 1373 Stompa (Stanislav 2004), 1389 plebanus de Stompha, 1439 Stampha (Varsik 1984), 1773 Stupawa, nem. Stampfen, maď. Stomfa (Vaverková 1978).

Druhá hypotéza vzniku názvu
V minulosti sa sa názov Pajštúna spájal najčastejšie s existenciou pavlínskeho kláštora v Marianke, teda ako Paulenstein - Pavlínsky kameň (hrad). Najstaršie záznamy o hrade v podobe Peilenstein, Pelystan, Porustan však takýto výklad spochybňujú. Historik Vincent Sedlák vychádzal z nemeckého slova beilen, ktoré znamená v niektorých nemeckých nárečiach stúpať, sliediť, sledovať. A práve v tomto slovese vidí V. Sedlák kľúč k objasneniu významu názvu Stupavy. Hrad Pajštún, ktorý vznikol na konci 13. storočia ako nasledovník zničeného hradu Stupava, dostal od nemeckého nemeckého staviteľa názov, ktorý bol prekladom termínu Stupava, keď ešte bola známa motivácia slovenského názvu. A tou motiváciou bola podľa V. Sedláka strážna služba obyvateľov hradu Stupava, ktorí ju vykonávali stúpaním teda sliedením po hranici. Koniec koncov Chodsko v Čechách má rovnakú názvovú motiváciu — chodenie (stráženie) okolo hraníc (Hrnko 2004).


Literatúra:
HRNKO, A. 2004: Stupava: Potulky históriou. Albert Marenčin - Vydavateľstvo PT, Bratislava, 110 pp.

LUTTERER, I., MAJTÁN, M. & ŠRÁMEK, R. 1982: Zeměpisná jména Československa. Slovník vybraných zeměpisných jmen s výkladem jejích původu a historického vývoje. Praha: Mladá fronta, 376 s.
MACHEK, V. 1957: Etymologický slovník jazyka českého a slovenského. Praha: Nakladatelství Československé akademie věd, 628 s.
STANISLAV, J. 1999: Slovenský juh v stredoveku. Zv. 1. Vydanie 2. Bratislava: Národné literárne centrum, 485 s.
STANISLAV, J. 2004: Slovenský juh v stredoveku. Zv. 2. Vydanie 2. Turčiansky Sv. Martin: Matica slovenská, 533 s.
ŠUĽHAČ, V. P. 2008: Praslovjanskyj gidronimnyj fond: Fragment rekonstrukciji. Kyjiv: Nacionaľna akademija nauk Ukrajiny, Instytut ukrajinskoji movy, 368 s.
TURČAN, V. 2009: Stupava na úsvite dejín. — Supava: história, pamiatky, osobnosti, príroda. Club Abbellimento, Stupava, roč. 5: 3—6.
VARSIK, B. 1984: Z osídlenia západného a stredného Slovenska. Bratislava, Veda, 1984. 260 s.
VARSIK, Branislav: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10. – 12. storočí. Príspevok k etnogenéze Slovákov. Bratislava: Veda 1990. 184 s.

VAVERKOVÁ, I. (ed.) 1984: Nemecko-slovenský / slovensko-nemecký slovník. 7. vyd. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 912 s.