Pišťo mi bude chýbať

Spisovateľ, publicista, znalec akostných destilátov, hudobník a čo ja viem čo ešte, Peter Pišťanek, odišiel v marci 2015 dobrovoľne z tohto sveta.

Nemal rád takzvané korektné vyjadrovanie, bol to človek nezvyčajne priamy a už ho počujem, ako hromží: Kua, napíš, že pohltal lieky a zapil ich akostným destilátom, lebo ho už tento svet nebavil a sám so sebou a svojimi depresiami si už nevedel rady!

S Petrom Pišťankom som sa, bohužiaľ, poznala len krátky čas, keď som brigádovala v Gratexe, ale poznám ho celkom dobre cez jeho brilantné texty, ktoré písal do internetového magazínu inZine, neskôr do magazínov Inland a T-station. Pravdepodobne ani sám netušil, koľko toho na seba prostredníctvom svojich textov nechtiac a možno sčasti aj chtiac prezradil. Prečo dávam tento text práve do tohto záhoráckeho blogu? Peter Pišťanek sa narodil v Devínskej Novej Vsi, ktorá už vlastne patrí geograficky aj dialektovo do Záhoria. Neviem, či sa považoval za Záhoráka, ale pochybujem, lebo mu nikdy nebol blízky nejaký okázalý lokálpatriotizmus, tobôž nejaké hejslováctvo. Myslím, že sa považoval len za normálneho Novoveského starousadlíka, ktorý mal svoju dedinu a okolie rád až do čias, kým sa tam nezačalo stavať sídlisko a s ním začala aj imigrácia rozličnej lúzy, ktorá k Devínskej Novej Vsi nemala vzťah a dokaličila ju fyzicky aj morálne.

Tento text je teda akousi mozaikou Pišťankovho života, videnou cez optiku jeho textov, rozhovov a iných textov, ktoré sa v minulosti objavili na internete. Peter bol a navždy zostane mojou platonickou láskou. Hádam mi teda odpustí, keď o ňom budem v ďalšom texte písať ako o Petrovi alebo Pišťovi.

Pišťanek in his own write

Peter bol vášnivý diskutér, ktorý to mal v hlave veľmi dobre zrovnané, takže bola radosť čítať debaty, v ktorých sa zúčastnil v rámci reakcií na jednotlivé (nielen jeho) články. Pravda, v časoch inZinu, ak sa mu niečo nepáčilo, to dokázal dať v reakciách možno až príliš tvrdo najavo. Pokiaľ si to ľudia zaslúžili, tak to bolo oukej, ale niekedy to odniesli ľudia len preto, lebo mali o niečo odlišnejší vkus ako Peter. Pamätám si, ako nevyberane a negentlemansky zaútočil na Martinu Ulmanovú, ktorá napísala do rubriky Platne môjho života nadšený text o albume Visitors od skupiny ABBA. Martiny Ulmanovej sa nakoniec musel na popud Mariana Jaslovského zastať sám Fedor Frešo, ktorý v tom čase takisto prispieval do tohto magazínu. Škoda, že už neexistuje archív inZinu aj s reakciami na články, bolo by to vo veľa prípadoch dnes ešte zaujímavejšie čítanie.

Ale vráťme sa ešte k Petrovej publicistike. Osobne nepoznám na Slovensku publicistu, ktorý by mi svojimi textami konvenoval tak, ako on. V jeho najlepších textoch nebolo, ako sa vraví, ani slovo navyše, neboli to ukecané, pseudofilozofujúce či politicky korektné texty, aké poznáme napríklad od Hvoreckého alebo Sama Marca (mimochodom, o Samovi Marcovi sa Pišťanek vtipne vyjadril, že je dutý ako vianočná figúrka, s čím musím súhlasiť, najmä po neslávnom Marcovom televíznom vystúpení v relácii Pod lampou). Pišťankove texty boli kompaktné, zrozumiteľné, veľmi dobre sa čítali, podobne ako jeho novely a romány. Mne sa dokonca viac páčila jeho publicistika, ako beletria. Myslím, že bol 

sčasti vzorom pre viacero nastupujúcich publicistov, napríklad aj pre bývalého inzinovského kolegu Rada Ondřejíčka, napriek tomu, že sa s ním v názoroch často rozchádzal. Dokonca tak, že Ondřejíček uvažoval o odchode z redakcie. Elena Akácsová, Pišťankova bývalá redakčná kolegyňa – raz jeho šéfka, inokedy podriadená z vyššie menovaných magazínov – o Pišťankovom písaní povedala: Všetko je blbosť, pokiaľ sa to dobre nenapíše, citoval Peter Pišťanek často a rád môj výrok, ktorým som raz na redakčnej porade inZinu zmietla zo stola námietky kolegov, že nejaká téma – typu Vianoce či dovolenky – je otrepaná a nezaujímavá. Až uhol pohľadu autora a forma, akou je to napísané, robí z témy niečo hodné či naopak nehodné čítania. Peter bol zosobnením pravdivosti tohto tvrdenia – dokázal akúkoľvek tému napísať tak, že ostatným padla sánka. Recept na tortu, žiarovky, milénium, čokoľvek sa v jeho podaní menilo na malý skvost, ktorý sa mnohí márne snažili napodobniť. Istý čas sme dokonca hrávali takú hru, že ja som mu poslala len nadpis a on ku nemu dopísal článok.

Peter Pišťanek počas prezentácie svojej knihy Recepty z rodinného archívu

s redakčnými kolegyňami - Soňou Karvayovou-Borušovičovou (vľavo)

a Evou Borušovičovou.

Pišťo a peniaze
Mal rád peniaze, lebo mu dávali, okrem iného, slobodu. Peter sa nikdy netajil tým, že chce mať za prácu dobre zaplatené. Nikdy sa nestaval do takej tej pokrytecky skromnej pózy, ani do pseudointelektuálskej, že komercia je niečo z čoho je mu na grc. Písal rád do lajfstajlových časopisov, najradšej do tých exkluzívnych s lakovanou obálkou, kde najlepšie platili.Bez problémov si zarábal písaním scénara seriálu Ordinácia v ružovej záhrade, a to nielen preto, že rád písal dialógy. Napriek tomu, že mal rád peniaze, nebol v žiadnom prípade škrob. Väčšina ľudí, ktorí nemajú núdzu o peniaze vie sama sebe dožičiť, ale keď sú v spoločnosti, tvária sa, ako by sa ich platenie netýkalo. To určite nebol Petrov prípad. On bol veľký grand. To skôr Petra zneužívali ľudia z jeho okolia. Peter raz verejne vytkol napríklad Marianovi Jaslovskému, priamo na Facebooku, že keď spolu pijávali a schyľovalo sa k plateniu, Jaslovský sedel na peňaženke ako kvočka na vajciach a tváril sa, že sa ho to netýka.

Vzťahy

Peter Pišťanek bol skutočne výrazná a svojská osobnosť. Čo sa názorov týka, ako som už spomínala, bol veľmi nekompromisný, takže sa s citlivejšími alebo názorovo nevyhranenými ľuďmi buď dostával do konfliktov, alebo sa mu vedome vyhýbali. Trúfam si povedať, že mal veľa priateľov, známych a obdivovateľov, ale málo skutočných, takzvaných životných kamarátov, pred ktorými nenosil masku tvrdého chlapáka. Lebo, cítim, opäť cez jeho texty a vyjadrenia v zrelom veku, že on taký nebol. Stačí si prečítať jeho spomienku na knižku spisovateľa a poľovníka Jana Vrbu Myslivcův rok a ste v obraze.

S jednou zo svojich obdivovateliek.

Muzika

Peter bol spoluzakladateľom kapely Um a kultovej skupiny Devínska Nová Vec. Vystriedal viacero nástrojov – basgitaru, gitaru a bicie nástroje. V Ume hral na basu, v Devínskej Novej Veci a v Alitete na bicie. Najväčšie zimomriavky mal podľa vlastných slov z vlastného koncertu v lete 1987 v amfiteátri na Búdkovej, aj preto, lebo vedel, že to je posledný raz, čo stojí skupina Devínska Nová Vec spolu na pódiu, to už ale pod názvom Alite. Mal rád Hammela a Prúdy, Collegium musicum, Blue effect, Framus Five, Gattch, Flamengo, Energit, Jazz Q, Bohemiu, Pražský výběr, Impuls, Mahagon, Jana Spáleného a ASPM, Gattch, Deža Ursinyho, Fermátu, rád si pustil Led Zeppelin, Django Reinhardta, Coprofago, Mezzoforte, Prodigy, Soulfly, Joni Mitchellovú a desiatky ďalších. Skutočne široký žánrový záber. V posledných rokoch života sa znova vrátil k počúvaniu Beatles, nejmä preto, lebo vyšla ich remasterovaná tvorba, ktorá odhalila nové zvuky, ktoré sa v starých nahrávkach strácali a teraz prinášali nové audiodobrodružstvá. Peter bol aj znalcom a gurmánom tzv. vážnej hudby. Spisovateľ Marek Vadas raz napísal: Spomínam si na náš spoločný výlet do Prahy. Medzi návštevami obľúbených podnikov ma zaviedol do predajne s hudbou, kde opäť objavil CD Má vlast v interpretácii umelcov, ktoré doma ešte nemal. Vo svojej polici mal už vtedy desiatky rôznych prevedení tejto skladby a dokázal ich do podrobností a s nadšením porovnávať. Obdivoval som jeho zaujatie, s akým sa dokázal vložiť do všetkého, čo ho zaujíma.

Ako bubeník v kapele Devínska Nová Vec. 

Výtvarné umenie
Už v detských rokoch obdivoval impresionistov, dokonca o nich chcel napísať knihu.Takisto mal rád inzitné umenie, v posledných rokoch šikovne kopíroval modernistov, napríklad Paula Klee či Joana Miróa. Bez výčitiek svedomia potom kópie predával, tak ako mu to bolo vlastné. Vždy hovorieval, že za svoju prácu chce mať zaplatené, v tomto prípade minimálne za čas, technicko-výtvarné know-how či za olejové farby, plátna, štetce a podobne.

Praha
Peter Prahu miloval a cítil sa tam vo svojom živle. V Bratislave žil v podstate utiahnuto, vyhýbal sa krčmám aj spoločnosti, ale v Prahe bol ako vymenený. Mal viacero obľúbených krčiem, najčastejšie spomínal Domažlickú jizbu na Strossmayerovom námestí a smíchovskú hospodu U houbaře. V obidvoch krčmách patril k živému inventáru, v Domažlickej jizbe mal svoj stôl, kte trávil za notebookom dlhé hodiny. Nečudo, že jeho poslednou voľou bolo, aby rozsypali jeho popol práve nad týmto mestom.

Peter Pišťanek očami iných

Pozrime sa, čo o Petrovi povedali po jeho smrti niektorí jeho priatelia, bývalí kolegovia či obdivovatelia:

Elena Akácsová, bývalá kolegyňa z magazínu inZine: S Petrom Pišťankom som prežila jedno z najúžasnejších období svojho profesionálneho života, keď sme päť rokov radostne tvorili internetový magazín inZine. Chvíľu bol šéf on mne, potom ja jemu, občas som kvôli jeho politicky nekorektným článkom musela na rôznych miestach vysvetľovať, ako to myslel, občas mi svojou mizantropickou povahou poriadne pil krv. Všetky jeho muchy sa však dali hravo zniesť, stačilo si od neho prečítať ďalší text. Bolo v ňom všetko – inteligencia, humor, názor, dokonalá forma a nádherný jazyk. A aj citlivosť a krehkosť, ktorú dobre ukrýval za imidž neokrôchaného drsného vidiečana. Čo si mám ale prečítať teraz, aby sa to všetko dalo zniesť?

Rado Ondřejíček, kolega z inZinu: K Petrovi Pišťankovi, kvôli ktorému som kedysi chcel odísť z inZine, lebo tak veľmi sme sa vedeli pohádať, ale zároveň som ho vždy maximálnou mierou obdivoval za to, čo dokázal so slovami, by som len dve vety chcel. Prekliatím tohto sveta, bohužiaľ, nie sú ani tak tí zriedkaví ľudia, čo sa správajú ako idioti, ale zároveň sú neuveriteľne talentovaní a ten talent dávajú k dispozícii nám ostatným, ale skôr oveľa častejšie sa vyskytujúci jedinci, čo sa správajú rovnako odporne, a pritom nemajú v sebe nič, čím by to vyvážili. Z tohto pohľadu jeho smrť len zasa o niečo zhoršila pomer medzi oboma skupinami.

Andy Hryc, herec a kamarát: On mal fúru rôznych problémov, ale nemyslím si, že boli také závažné, že by to musel riešiť takýmto radikálnym spôsobom. Muselo prísť k nejakému skratu. Keby bol mne poslal esemesku, že chce spáchať samovraždu, tak sadám do auta a utekám za ním. Ale žiadnu neposlal. S Petrom sme sa pred pár dňami dohodli, že keď sa vrátim z liečebného pobytu v národom rehabilitačnom centre v Kováčovej, príde ku mne, aby sme oslávili jednu moju nepríjemnú životnú etapu, ktorá sa skončila len vďaka jeho zmyslu pre spravodlivosť a jeho principiálnosť. Na premiére filmu “Rukojemník” mi Peter povedal, že Slovenský rozhlas mu ponúkol čítanie na pokračovanie z románovej predlohy filmu. Keď som mu k tomu blahoželal, povedal mi, že k načítaniu pravdepodobne nedôjde, pretože žiadal dramaturgiu, aby som úryvky z románu v rozhlase čítal ja. Povedali mu, že to „asi“ nebude možné. V Slovenskom rozhlase som totiž vďaka mojej aktivite spred rokov, ako prezident asociácie nezávislých rozhlasových a televíznych staníc a majiteľ Rádia Twist, mal dlhoročný zákaz účinkovania. Dostal som ho kedysi za zrušenie protiprávneho vysielania Rádia CD International z budovy pyramídy na slovenskej národnej frekvencii po nemecky do Rakúska, ktoré som zariadil. Udelil mi ho bývalý riaditeľ rozhlasu Štefko, neskôr sa k nemu pridal riaditeľ Tužinský a čuduj sa svete napokon aj bývalý programový riaditeľ Twistu, vtedy riaditeľ rozhlasu a môj švagor Ľuboš Machaj. Pišťanek, ktorý pochopil, že je to kapitálne svinstvo povedal, že ak to nebudem čítať ja, tak nemá záujem. Obrátil som sa na nové vedenie rozhlasu a veľmi rýchlo zariadili, že všetci programoví pracovníci dostali informáciu o zrušení tohto vyše 20-ročného absurdného embarga. S nadšením som načítal 5 polhodinových pokračovaní z Pišťankovho Rukojemníka a rozhlas ich aj odvysielal. Celú vec bolo treba už len zapiť. To sa žiaľ už nestane. Peter bol priamy a zásadový kamarát.

Peter Krištůfek, spisovateľ: Petra som stretol mimo jeho kníh len zopárkrát. Rozprávali sme sa, potykali sme si, bolo mi s ním a s jeho sarkastickým humorom dobre. Predpokladám však, že sa cítil v tomto svete nepatrične a osamelo. To je údelom mnohých nadaných ľudí, ktorí síce na okolie môžu pôsobiť drsne, no pod tenkou škrupinkou presvitá ich zraniteľné vnútro.

Marek Vadas, spisovateľ: Obdivoval som priamosť a nekompromisnosť, s akou obhajoval svoje postoje. Nikdy sa nebál povedať na plnú hubu svoj názor, aj keď vedel, že tým jeho popularita utrpí. V poslednom čase som s ním bol v kontakte oveľa menej a jeho čoraz radikálnejšie názory som si nevedel vysvetliť. Možno aj ony súviseli s depresiou i s nemožnosťou meniť veci. V súkromí som ho však poznal iného, ako vystupoval na verejnosti. Materialista a cynik šiel do úzadia, bol omnoho otvorenejší a úprimnejší, často až príliš citlivý a svoje vzťahy prežíval veľmi intenzívne. Peter prešiel zložitým obdobím s ťažkými depresívnymi stavmi a zdalo sa, že sa z nich dostal – dokončil knihu a chystal sa na ďalšiu. Kedysi mi ako mladému faganovi dokázal nezištne pomôcť kontaktmi, radami aj povzbudením. Ešte nedávno sa živo zaujímal o problémy nášho spoločného známeho a čakal na spätnú väzbu k svojím novým textom. O to väčší šok to pre mňa bol. Je to veľká strata, ktorú budem dlho predýchavať a aj keď sa mi to podarí, bude tu navždy chýbať.

Juraj Nvota, režisér: Hoci sme s Petrom Pišťankom spolupracovali na dvoch filmoch, nemôžem povedať, že som patril medzi jeho najbližších kamarátov. Jeho skutočným priateľom bol Marian Urban. Cez neho sme sa zoznámili, cez neho sme si posielali nápady, pripomienky, súhlas aj nesúhlas. Peter vedel vždy prekvapiť hlbokými vedomosťami. Bolo jedno, či to bola história, kinematografia, meteorológia, hudba, zbrane, autá, indiáni, o všetkom mal nadpriemerné poznatky. Jeho spolužiačka učí moju dcéru hrať na klavír a tá vravela, že už na základke Peter vynikal vo všetkých predmetoch a bol ďaleko pred ostatnými. Je známe, že ho v detstve a možno aj v živote najviac naučil aj ovplyvnil starý otec. Pri prípravách Rukojemníka o ňom hovoril často. Pochopil som, že tento náš film bude aj pomníkom pre Petrovho starého otca. Pred poslednými Vianocami sme sa stretli v kníhkupectve Artforum. Peter čítal ukážky z knihy Rukojemník a ja som uvádzal úryvky z rovnomenného filmu. Bol šarmantný, plný plánov a šťastný. Chystal sa napísať román, mne ponúkol námet na nový film a do svojej poslednej knižky mi napísal venovanie – Jurajovi s vďakou za pekný večer pre dvoch ne-exhibicionistov.

Vladimír Balla, spisovateľ: Pištankove poviedky spred novembra 89 zmenili môj pohľad na slovenskú literatúru: predtým som ju nenávidel, po ich prečítaní ešte viac. Lebo v porovnaní s ich brutálnym štýlom všetko bledlo. Pišťankova „slovenská obrodená lyrizovaná sociálno-kritická realistická próza“, ako ju vraj spolu s Dušanom Taragelom označovali, mala však napokon predsa len našťastie aj opačný efekt, prilákala ma napokon k dielam množstva skvelých starších autorov. Ale aj tak som sa stále vracal k Petrovi, lebo jeho texty ukazovali svet, v ktorom sme žili, presne taký nahovno, aký naozaj bol. Spočiatku som si aj Slobodove romány obľúbil najmä preto, lebo som v nich cítil pišťankovský štýl, hoci viem, že slobodovské vajce bolo skôr ako Pišťankova sliepka. Potom mi na dlhé roky zišiel z mysle, no v roku 2007 mi ho pripomenul Zoltán Rédey, ktorý bol taký nadšený útlou novielkou Mladý Dônč z roku 1993, že o nej po rokoch prípravy napísal vyše stotridsaťstranovú štúdiu, dvakrát rozsiahlejšiu než sám prototext. A pred mesiacom mi kamarát priniesol román Rukojemník. Vraj, čítaj, konečne zasa niečo vynikajúce! Predsa len som trochu skeptický vo vzťahu ku kamarátovmu literárnemu vkusu, ale čítal som: skvelý román, všetko na svojom mieste, čitateľská lahôdka, veľký návrat veľkého autora.

Daniel Hevier - básnik, textár, spisovateľ: Bolo to asi pred tridsiatimi rokmi. Z poslednej krčmy nás vyhnali a Miloš Žiak ma zaťahal za rukáv, aby sme išli navštíviť jeho kamaráta do Devínskej. Že je to vraj zaujímavý chlapík a okrem toho dobre píše. Posledným nočákom sme sa vydali na cestu za Petrom Pišťankom. Na prvý pohľad mi pripomínal veľké okrúhle P – bol rovnako priateľský, pozorný, počúvajúci, proletársky. Čítal nám svoje prózy. To bol socialistický realizmus, nie Jilemnický a spol.! Petrove poviedky z tých čias hovorili o robošoch, vydedencoch, outsideroch, alkoholikoch, vekslákoch, naozajstnom lumpenproletariáte, na ktorý vtedajší režim určite nebol pyšný.  Potom sa z Pišťanka stala hviezda a ja som s radosťou sledoval, ako sa do slovenskej prózy dostáva nová dikcia, nový hlas, nové formulovanie vety. Svojho času som stal stal objektom jeho nadšenia zasa ja. Kompletoval archív piesní Pavla Hammela a Mariána Vargu a vytiahol aj jednu moju zabudnutú „vargovku“. Vtedy som spoznal jeho buldodžiu povahu a profesionalitu: keď sa do niečoho zahryzol, dotiahol to do konca. Za novšiu prózu Neva som ho síce mierne zdrbal, ale na našom tichom a neokázalom priateľstve to neubralo. Peter vedel byť striktný – keď som ho napríklad požiadal, aby mi poslal svoju maturitnú fotku, pretože som chcel urobiť maturitné tablo slovenských spisovateľov, odpísal mi, že sa necíti byť súčasťou tohto spolku, že sa od nás/nich dištancuje, jednoducho, že s nimi/nami nechce mať nič spoločné. Ale keď som ho pred pár týždňami požiadal, aby sme podporili nášho kolegu-prozaika, ktorý by mohol dostať vysoké ocenenie, loboval ochotne, vehementne a s nadšením. Peter Pišťanek je súčasťou tejto kultúry, patrí tejto krajine, hocako mu množstvo vecí liezlo na nervy. Podarilo sa mu to, čo sa na Slovensku autorom pritrafí nie každý deň – získal si obľubu čitateľov a aj rešpekt kritiky. Jeho literárne prototypy všetkých tých ráczov a špáršvajnov vstúpili do susedstva s postavami nášho realizmu a najlepších čísel slovenskej prózy.

Jan Rejžek, kritik a publicista: Česi majú určite Slovákom čo závidieť. Ja som však závidel slovenskej literatúre predovšetkým skvelú trilógiu Rivers of Babylon, ktorá nemá u nás obdobu. Nie žeby sme nemali tiež pár dobrých spisovateľov, ale žiadnemu sa nepodarilo tak prenikavo a so skvelým absurdným humorom postihnúť prvé roky budovania ponovembrového kapitalizmu ako Petrovi Pišťankovi. To isté platí o Muzike, ktorá brilantne zachytila normalizačné dusno. Som jeho dobrovoľnou smrťou hlboko otrasený, a aby som sa trochu spamätal, idem si pustiť Stairway to Heaven, pretože práve tam, k Johnovi Lennonovi, Lou Reedovi a ďalším, už Peter dostúpal….

Peter Krištůfek, spisovateľ: Peter Pišťanek nám tu zanechal svoje knihy – a to v jeho prípade nie je málo. Doteraz sa nikto nepozrel na naše divoké slovenské deväťdesiate roky tak dôkladne ako on. My, spisovatelia, s obľubou hovoríme o nutnom odstupe a premýšľaní, on to však spravil hneď, vtipne, kruto a dynamicky. V rozháraných rokoch po Nežnej revolúcii začal ako jeden z prvých tvoriť modernú slovenskú literatúru. To teda naozaj nie je málo!

Marián "Bene" Benovič, hudobník: V posledných rokoch ma tak štvali jeho statusy, že jeho FB profil som musel odlajknúť, lebo by ma drblo. Ale vráťme sa, neviem, o 15 rokov dozadu. Vtedy tam, on, Pišťanek mi ukázal, že slovenská kniha môže byť funky a super. Rivers of Babylon sme s Doddim a Maťom poznali naspamäť, Rácza sme citovali a Peter Pištanek sa stal mojím najobľúbenejším slovenským spisovateľom vôbec.Tento rok na narodky som dostal od priateľky Rukojemníka, prečítal som ju za jeden deň, i ked som pri nej už necítil to, čo vtedy pri Rivers of Babylon alebo Mladom Dônčovi, ale prečítal som ju za jeden deň, rozumiete. A teraz som vytiahol z knižnice všetko čo od neho mám a listujem si v tom. Video Urban, Fredy Špáršvajn, ökötom kökötöm, kurva-vedúci a všetci títo šraci mi behajú po hlave a je mi smutno.A idem na pivo s Maťom, a budeme o ňom kecať a smiať sa na tom, že nech arménsky koňak pijú bývalí eštebáci, on, Rácz pije výhradne Hiváš Regál. A možno si aj jeden dáme. Peter Pišťanek, odpočívaj v pokoji.
Petrovou poslednou vôľou bolo, aby bol jeho popol rozsypaný nad Prahou. Či sa tak naozaj stalo neviem, ale chcem žiť v tom, že áno. 

Pišťo, kua, chýbaš mi.