Staré duby nad Stupavou — svedkovia zaniknutého lesného hospodárenia

Niečo vyše jedného kilometra východne od bývalého Kolhúfskeho majera (Karolovho dvora) je oblasť s chotárnym názvom Starý salaš, na mapách z 50. rokov ako Pomperdák (na dolných obrázkoch je vyznačená červenou linkou, modrá a žltá linka sú turistické značky). Zaujímavá je najmä tým, že tu doteraz stojí viacero mohutných starých dubov. Viaceré majú približne 200 rokov, takže je isté, že niektoré z nich kedysi ocikával možno aj ktosi z grófskeho rodu Károlyiovcov. Miesto, o ktorom píšem, je zaujímavým a dnes vlastne aj vzácnym svedectvom lesného hospodárenia v minulosti. Hneď vysvetlím prečo. V minulosti, presnejšie od neskorého stredoveku až do prelomu 19. a 20. storočia, existovali tri hlavné typy lesného hospodárenia — tzv. nízky, stredný a pastevný les.

Obr. 1 a 2.  Oblasť s chotárnym názvom Pomperdák (Starý salaš) na súčasnej leteckej snímke a na ortofotomape z roku 1950. Vidno, že les bol na prelome 40. a 50. rokov rozvoľnený, presvetlený, parkového charakteru.

Nízky les (výmladkový les, pňovina)
Tento typ lesa je vlastne jednovrstvový les, ktorý vznikol z pňových výmladkov, preto sa mu hovorí aj pňovina.
Rúbal sa v pomerne krátkych intervaloch: raz za 5–30 rokov sa kmienky vyrastajúce z pňov vyrúbali (sekerou to išlo lepšie, než rúbať mohutné stromy, na palivové drevo to bolo jedno, resp. často aj výhodnejšie). Z pňov, ktoré potom zostali stáť na presvetlených miestach, opäť vyrastali takzvané výmladky. Takto sa obhospodarovali najmä hraby, duby, lipy, zriedkavejšie buky a na vlhkých miestach aj vŕby. Nízke lesy boli teda najmä zdrojom palivového dreva. Neskôr tento typ hospodárenia ustupoval, so zvyšujúcim sa dopytom po rozmernejšom stavebnom dreve a s rozšírením kamenného uhlia ako paliva. Ešte v dvadsiatych rokoch 20. storočia na Slovensku zaberal nízky les okolo šesťdesiat tisíc hektárov. Dnes sa s aktívne obhospodarovaným nízkym lesom nestretneme, môžeme vidieť len jeho prestarnuté pozostatky v podobe kmeňov vyrastajúcich z jedného miesta (tzv. polykormóny).

Stredný les
Väčšina územia pri Stupave, o ktorom je reč, bola pravdepodobne obhospodarovaná týmto spôsobom. Svedčia o tom mohutné solitérne stromy, najmä duby.

Stredný les sa skladá z dvoch hlavných vrstiev (poschodí) — v najnižšej časti nájdeme pňové výmladky, ktoré sú zdrojom palivového dreva a horné, vyššie poschodie, tvoria roztrúsené rôzne staré, ale vysoké stromy, tzv. výstavky. Tie sú jednak zdrojom semien pre okolie, ale aj zdrojom stavebného materiálu. Pri každom výrube spodného poschodia sa ponechala určitá časť stromov (hlavné tie, ktoré mali pekný, teda rovný a pravidelný vzrast). Spodné poschodie sa rúbalo v intervaloch 15—50 rokov. Boli to najmä dobre zmladzujúce svetlomilné dreviny, ako dub, lieska alebo hloh, ale aj tieňomilné druhy, napríklad javor, hrab, brest či lipa. Dodržiavalo sa pravidlo, že na hektár lesa treba pri výrube ponechať 5—20 jedincov. Takéto lesy sa na Slovensku vyskytovali najmä v nížinách, najmä na vlhších stanovištiach, ako takzvané tvrdé lužné lesy (tvrdé sa nazývajú podľa prevažujúcich drevín s tvrdým drevom), ich zvyšky môžete nájsť v prírodnej rezervácii Horný les, neďaleko obce Vysoké pri Morave. Hospodárenie typu stredného lesa však existovalo aj v pahorkatinách, nepochybne aj v časti lesov nad Stupavou. V centrálnej a južnej časti územia môžete aj dnes vidieť v lese medzi rôznymi pokrútenými menšími stromami stáť mohutné, staré duby s viac-menej rovnými kmeňmi a mohutnou korunou — ide o bývalé výstavky, teda najživotaschopnejšie stromy mohutného vzrastu, ktoré boli ponechané v poraste ako generačné, ale napríklad aj kvôli produkcii žaluďov pre ošípané, ktoré sa v lesoch takisto kedysi bežne pásli (pozri nižšie).

Pastevný les
V rannom stredoveku sa dobytok (kravy, ošípané) neustajňoval, choval sa na voľno, to znamená, že sa slobodne túlal po okolitej krajine, ktorú predstavovali najmä riedke lesy. Prikrmoval sa a zaháňal do ohrád iba v zime [2].
Je známe, že zvieratá likvidujú zmladzujúce sa stromy a kry, pričom si vyberajú ľahko prístupné dreviny a tie, čo sú chránené napríklad tŕnitými krami, nechávajú nepovšimnuté. Výsledkom je riedky, presvetlený les, ktorý vyzerá podobne ako takzvaný anglický park. V takýchto lesoch sa tiež stromy osekávali, ale len vo vyšších častiach, takže dobytok na mladé, chutné výhonky nedosiahol. Keď výhonky dostatočne podrástli, osekali sa a skrmovali dobytku ako tzv. letnina. Lesná pastva bola spätá aj s výmladkovým hospodárením (nízkym lesom), miestami prevažovalo jedno alebo druhé hospodárenie. Výsledkom pastevného hospodárenia je teda rozvoľnený porast, v ktorom sa darí celému radu rastlín, staré, rozpadajúce sa duby sú útočiskom pre desiatky druhov hmyzu, vtáky hniezdiace v dutinách, ako denné úkryty pre netopiere a podobne.

Bývalý (prestarnutý) pastevný les
pri Stupave.

Zachovalé pastevné lesy už na Slovensku ani v Čechách v podstate nenájdeme, výnimkou môže byť rezervácia Panónsky háj v svätojurskom Šúri, niektoré spontánne vzniknuté a následné pasené lesy napr. vo vojenských priestoroch, alebo zvernice (obory). V zverniciach je však koncentrácia zveri taká vysoká, že kvôli ohryzu chýba ďalšia generácia stromov a na väčšine ich územia takmer chýba bylinný podrast. Aj v dnešnej krajine vieme však ešte stále rozpoznať zvyšky pastevných lesov, časť stredného lesa nad Stupavou sa s veľkou pravdepodobnosťou využívala na pasenie ešte začiatkom 20. storočia. Sú to tie časti lesov, kde medzi relatívne mladými stromami (väčšinou hrabmi) stoja skutočne mohutné duby, nevidno tu teda zvyšky po výmladkovom hospodárení.
































Pastva v lesoch sa postupne obmedzovala už v 18. storočí, keď na základne tereziánskych výnosov vzniklo regulované lesníctvo, výnimočne sa však na niektorých miestach zachovala až do počiatku 20. storočia, až po druhej svetovej vojne bola definitívne zakázaná a v lesoch sa páslo len “na čierno”, najmä v noci. Zvyšky pastevných lesov existovali v okolí Stupavy ešte pred druhou svetovou vojnou, o čom svedčia aj letecké snímky z roku 1950, na ktorých dobre vidno parkový ráz krajiny v oblasti (obr. 2).

Pasenie ošípaných
O niečo dlhšie (niekde až do 40. rokov 20. storočia) sa v dubových a bukových lesoch (silvae fructuosae) pásli ošípané na popadaných žaluďoch či bukviciach. Pastieri pomáhali sviniam dostať sa k žaľudom aj tým, že ich palicami obúchavali zo stromov (obr. dole). Najrozšírenejší bol takýto typ vykrmovania využívaný v stredoveku, kde sa ošípané pásli na kráľovských a cirkevných majetkoch. Išlo o starú a veľmi úspešnú techniku pri výkrme veľkého množstva svíň. Predpokladá sa, že sa začala využívať už v neolite, teda v časoch domestikácie svine. Čriedy sa do lesov vo veľkom vyháňali spravidla na jeseň, začínalo sa v septembri alebo októbri a končilo v novembri až decembri. Treba upresiť, že inak sa páslo aj po celú vegetačnú sezónu, len menej intenzívne - svine sa mimo jeseň pásli aj na tráve, korienkoch, hľuzách a hubách, okrem toho sa prikrmovali zvyškami po žatve, strukovinami či pivovarským alebo domácim odpadom.

Zhadzovanie žaluďov alebo bukvíc bolo súčasťou pastvy ošípaných nielen

v stredoveku. 

Obraz E. Majscha z roku 1903 

svedčí o tom, že pastva svíň v lesoch 

u nás existovala ešte minimálne 

začiatkom 20. storočia. 

Do obdobia tereziánskej lesnej regulácie spadá aj počiatok zmeny pôvodne zmiešaných lesov s vyššie menovaným rôznorodým typom obhospodarovania na dnešné vysokomenné bukové, smrekové či iné monokultúry (tzv. vysoký les).

Zvyšky historického lesného hospodárenia sú dnes teda už vzácnym dokladom bývalého hospodárenia v našich lesoch. Na rozdiel napr. od architektonických historických pamiatok sa však nedajú zakonzervovať a zachovať ako historické pamiatky pre ďalšie generácie. Je tu však možnosť obnoviť aspoň vybrané časti lesov a premeniť ich na stredný, prípadne pastevný les, podobne ako sa to darí v Anglicku (obr. dole), Nemecku, Rakúsku alebo v poslednej dobe aj v Českej republike (napr. Krumlovský les alebo Hodonínska dúbrava na južnej Morave). Takýto typ hospodárenia však u nás naráža na odpor vlastníkov lesov, ktorí väčšinou kvôli čo najväčšiemu zisku preferujú vysoký a zapojený les.

Pastva v lese bola bežnou, ale prísne regulovanou formou tradičného hospodárenia. Pastevný les vo východnom Anglicku. Foto P. Szabo.

Použitá literatúra

[1] Dvořáková D. a kol. (2015) Človek a svet zvierat v stredoveku. Veda, vyd. SAV, Bratislava, 572 pp.
[2] Kolář F., Matějů J., Lučanová M., Chlumská Z., Černá K., Prach J., Baláž V. & Falteisek L. (2012) Ochrana přírody z pohledu biologa: Proč a jak chránit českou přírodu. Dokořán, Praha, 213 pp.